Nikdy sa nám nepodarí nájsť fyzikálne zákony, ktoré by jednoznačne a precízne vysvetľovali stav našej slnečnej sústavy, lebo všetko je v pohybe a čo je najväčším problémom, všade okolo vládne chaos, ktorý má snahu dostať sa so svojimi momentálnymi fyzikálnymi vlastnosťami (anomáliami), do rovnováhy a harmónie, v ktorej naša centrálna hviezda Slnko hrá prim v celej tejto kapele planét. Slnko má najväčšiu hmotnosť, najväčší objem, najväčšiu gravitáciu a najsilnejšie elektromagnetické pole a všetky ostatné planéty sa jej prispôsobujú vďaka tým istým silám, ktoré tiež vlastnia a pôsobia na svoje bezprostredné okolie, ale neporovnateľne slabšie. V chaotickom stave sa nedajú definovať spoluúčinkujúce fyzikálne sily exaktne. Každé teleso v našej slnečnej sústave vykazuje nejaké anomálie. Nevieme definovať, len odhadnúť imaginárny model sústavy, ktorá by vedela napodobniť ideálnu, vyváženú sústavu.

Ešte stále nevieme resp. nepoznáme iné sily, ktoré tento chaos svojou spoluúčinnosťou spôsobujú. Veľmi by nám vyhovovalo, keby naša slnečná sústava stála, bola v kľude, ako naladený klavír. Dala by sa ideálne odpozorovať. Lenže je to práve naopak. Všetko sa hýbe, všetko rotuje, všetky planéty sa ovplyvňujú medzi sebou svojou gravitáciou, magnetickými poľami, čiernou matériou, svojimi čudnými dráhami a jednou - matematickým vyjadrením - "neznámou X - veličinou" (planéta X), ktorá práve svojou hmotnosťou, svojim protichodným pohybom proti zmyslu otáčania našej slnečnej sústavy a čiernou matériou v našej sústave už toľko napáchala, že sa zdá, že prestali platiť fyzikálne zákony a konštanty. Nedá sa nič robiť, veda nepripúšťa nič mimo fyzikálnych zákonov, ale tu nám nezostáva nič iné, len sa spoliehať na akési tušenie. Tušenie, ktoré postupom času, po získaní doplnkových informácií urobí zmenu v pohľade na vec, prepukne v hlbokú vieru a keď bude viera prítomná, uplynie zasa nejaký čas, pretože viera sa umocňuje s časom na druhú a dostaví sa hlboké presvedčenie. Až potom siahneme po pokladoch kráľa Aschurbanipala, ktorý nám vykopali archeológovia (Rawlinson) z nedostupných, vojnou zničených a zubom času zasypaných pivníc v Ninive, kde boli jedna vedľa druhej naukladané hlinené tabuľky, ktoré obsahovali všetkú múdrosť Sumerov a medzi nimi dokumenty, ktoré siahajú ďaleko až do doby pred potopou. Pre mňa sú to dokumenty najväčšej vážnosti a najvyššej ceny.

Naša veda s nimi zaobchádza ako s literárnymi dielami z oblasti mýtov, poézie a prózy. Našťastie existuje dosť jedincov, ktorých bolí srdce pri tomto postoji vedeckej verejnosti a pridávajú polienka do ohňa svojimi tézami a dôkazmi o logickom opodstatnení vážne sa tým zaoberať. Autori týchto téz a pisatelia kníh rozoberajúcich túto tématiku, nech je to ktokoľvek, prinášajú na svetlo sveta odlišný pohľad na svet, ako ho prezentuje naša veda. Ja osobne som začínal Erichom von Dännikenom. To preto, že nebolo iného, kto ponúkal na pretras senzačnejšie otázky okolo toho záhadného Boha, ktorý je neviditeľný, nepersonifikovateľný, teda nemá ruky a nohy, a predsa tu po sebe zanechal úžasné kultúrne pamiatky. Ako je to možné? Ďalším dielom, bol prvý preklad z Mesopotámskych hlinených tabuliek, práve z Ninivských pivníc kráľa Aschurbanipala s názvom Gilgameš, ktorého preklad z klinového písma má "na svedomí" George Smith, pracovník Britského múzea v Londýne (1872). Gilgameš, česká verzia knižného spracovania -Vojtech Zamarovský 1976. Ninive, bolo hlavným mestom Asýrie za vlády Sinacheriba (704-681 p.n.l.) a bolo zničené v roku 612 p.n.l. babylónskymi a médskymi vojskami.

Akonáhle Smith rozlúštil klinové písmo, nechcel veriť vlastným očiam. Tu sa hovorí o lodi, ktorá pristála na nejakom kopci na konci akejsi potopy, čo zaplavila celú zem. Do detajlu sa tento príbeh zhodoval s biblickým podaním o potope. Smith je pevne presvedčený o tom, že odhalil prvý popis očitého svedka tejto svetovej katastrofy. Opis potopy vo mne utvrdil vieru v celosvetovú katastrofu opísanú aj v diele "A Biblia má predsa pravdu" (od Wernera Kellera 1969), kde je opísaný príbeh hľadania dôkazov o potope britským archeológom Charlesom Leonardom Woolleyom v kráľovskom meste Ur. Ďalší pisateľ, ktorý zamestnal naše hlávky bol Jahannes von Buttlar so svojou knihou Adamova planéta (1993). Tam som sa prvýkrát dozvedel podrobnosti o Bohoch, ktorí spolupôsobili bytostne v Sumeri, v úrodnom polmesiaci. Od tejto doby (1993) som popri knihách začal pravidelne sledovať televízne satelitné programy s dokumentárnou tematikou a každý dôležitý film som si nahral na video, aby som si mohol, pre mňa málo zrozumiteľné pasáže v nemčine prehrať ešte raz. Dnes moja videotéka obsahuje niekoľko desiatok dokufilmov s tematikou archeológie, vedy a histórie - a ich zvláštností.

Samozrejme do palety pisateľov, ktorých veľmi oblubujem patrí aj Graham Hencock - sociológ, ktorý ma veľmi zaujal svojím brilantným popisom teórie prof. Charlesa Hapgooda o posuve zemskej kôry v dokufilme Roela Oostru Noemova Archa, aj filmom ktorý natočili spoločne s Bouvalom o zvláštnostiach v Gíze a samozrejme film o stratenej schránke úmluvy. Holger Kersten, je ďalší, ktorý mi pomohol pochopiť, čo sa okolo nás deje a ako to asi bolo, alebo mohlo byť. Hans Joachim Zillmer s knihou "Darwinov omyl" naozaj zrútil vedecké domčeky z karát z pohľadu stavebného inžiniera, betonára - profíka. Tretie oko má na správnom mieste, keď tvrdí, že všetky ložiská uhlia sú presvedčivým dôkazom potopy sveta a katastrofických udalostí počas minulosti našej zeme, pretože v dnešnej dobe nenachádzame žiadne existujúce deje, ktoré by ovplyvnili vznik uhoľných ložísk. K vzniku uhlia vôbec nie je nutné dlhé geologické obdobie, ako by sme sa domnievali, ale postačuje dostatočne veľký tlak a teplota. Nálezište uhlia nemusí súhlasiť s miestom pôvodného výskytu rastlín, čo je veľmi dôležitý poznatok a je obsiahnutý v poslednej kapitole o priebehu posuvu pólov s gravitačnou interakciou.

Colin Wilson, ďalší, veľmi dobrý mysliteľ a publicista, ktorý na televíznej obrazovke dokumentoval svoje knižné práce vo filmovom dokumente z dielne veľmi šikovného Roela Oostru, odvisielaného satelitnou stanicou WDR. No a na konci spomeniem jedného (nechcem tým uraziť všetkých ostatných a týmto sa im ospravedlňujem), v mojom srdci velikána, ktorý pre mňa urobil hotový rozbor "píšem", z ktorých čerpala aj biblia - Zecharia Sitchin. Sám Zecharia Sitchin už v roku 1976 napísal knihu "Dvanásta planéta" v ktorej popísal vzhľad planét Uranu, Neptuna a Pluta, ktoré sa Američania práve strojili odfotografovať pomocou Voyagera 2, až v auguste 1989 začal voyager 2 posielať prvé zábery a na neuverenie mali farebný povrch, ako to udávali Sumerovia (Sitchin), na túto skutočnosť upozornil Sitchin pracovníkov NASA ešte pred štartom sondy.

Nie je to úžasné, že samotný Summerovia vedeli o tom, ako Pluto vyzerá a zaznamenali to na obyčajných hlinených tabuľkách? Ľudia "s holými zadkami a slamenou sukienkou?" Ktorí nepoznali žiadne dioptrické okuliare, nieto ešte ďalekohlady? Všetci veľmi dobre vieme, ako to bolo s Ezechielovým kolesom, čo sa točí na všetky strany a aj s jeho patentovaním pánom Blumrichom. Nebyť Dännikena, ktorý spomenul Ezechielove videnia z Biblie vo svojej knihe a syna pána Blumricha, ktorý práve čítal túto knihu a podstrčil ju tatkovi aby si ju prečítal, tak hádam stroskotá výskum Mesiaca a pán Blumrich by určite nevymyslel to ním patentované "Ezechielové koleso". Tu na tomto poli odviedol pán Blumrich úctyhodnú prácu, keď si dal tú námahu, aby slová Ezechiela preniesol na technický výkres. Vyobrazenie tohoto Ezechielovho zázraku - koluje v rôznych publikáciách. Okrem toho, nasledujúca fotografia skalnej maľby lietajúceho objektu z pohoria Tassili v Afrike, nám náramne pripomína letiaci objekt, ktorý sa technicky náramne kryje s Blumrichovým modelom lietajúceho stroja Ezechielovej "reportáže" - videnia. Kto má čo len trochu technické videnie, musí vidieť identické znaky oboch nákresov. Veľmi by ma zaujímalo, či pán Blumrich tento stroj odkukal zo skalnej maľby z pohoria Tassili, alebo dospel k podobe stroja vlastnou intuitívnou cestou, ako konštrukčný inžinier NASA.

Pozrime sa, čo a odkiaľ o potope vieme. Všetky uvádzané údaje sú z publikovnia Grahama Hancocka, Alana Feuerbachera, Imanuela Velikovského, Joachyma Zillmera a mnohých iných. V podstate môžeme tieto vedomosti rozdeliť do troch skupín ako Feuerbach, a to: písma, legendy a fyzikálne dôkazy. Prvým odkazom je samotná najstaršia kniha kníh Biblia a nielen ja, ale aj mnoho iných, považujú tento údaj z Biblie ako jednoznačný fakt, ktorý zažil na vlastnej koži Noe so svojou rodinou. U Sumerov to bol kráľ Ziusudra, v Babylone Atrachasís, Asýrsko/Akkadským hrdinom tejto potopy bol Utnapištim, v Grécku Deukalion a Pyrrha, u Chaldejcov Xisuthrus a v biblii Noe.

Neveriaci a skeptici možno neakceptujú náboženskú literatúru a Ságy národov ako dôkazný materiál, preto budem v tejto kapitole udávať iba pramene s fyzikálnym dôkazom o potope odhalených archeovykopávkami, geologickými nálezmi a krátkymi výňatkami. Najobsiahlejšie knižné práce o potope odviedli a v jedinej knihe zoskupili: Alan Feuerbacher, ktorý popri tom čerpal aj z iných prác a prameňov, ktoré spomeniem ďalej. Graham Hancock vo svojej knihe Fingerprints of The Gods "Otisky božích prstu" (vydavateľstvo Kolumbus 1998) spísal dôkazy globálne z celej planéty a je to kniha, ktorú by si mal každý prečítať, prv než bude čítať moju teóriu o vzniku potopy a jej následkov so "zdanlivými" posuvmi zemskej kôry, pretože výňatky z tejto knihy sa týkajú len výsledku mojich názorov na túto tému, z ktorých vznikla jedna obšírna a pritom veľmi odvážna teória. Graham Hancock brilantne popisuje postup Hapgooda pri jeho práci s mapou Piriho Reisa z roku 1513, na ktorej sa nachádza zmapovaná časť pobrežia princezny Marty v zemi kráľovnej Maud v Antarktíde a Palmerov poloostrov. "Zemepisný detail na dolnej časti mapy Piriho Reisa sa zhoduje s výsledkami seizmického merania, ktoré naprieč ľadovou pokrývkou urobila švédsko - britská expedícia v roku 1949. Znamená to, že pobrežie bolo zmapované ešte pred tým, než ho pokryl ľad. Ľadový príkrov dosahuje v súčasnej dobe v týchto miestach hrúbku približne jeden a pol kilometra. Nemáme žiadnu predstavu, ako si vznik mapy vysvetliť vzhľadom k predpokladaným zemepisným znalostiam v roku 1513.", hovorí sa v liste podplukovníka Amerických vzdušných síl Harolda Z. Ohlmeyera, veliteľa Ôsmej prieskumnej technickej jednotky, profesorovi Charlesovi H. Hapgoodovi, ktorý sa zaoberal pôvodom a vekom tejto fenomenálnej mapy Piriho Reisa.

Piri Reis nemohol informácie o tomto území získať od bádateľov svojej doby, pretože Antarktída bola objavená až v roku 1818, teda 300 rokov potom, čo túto mapu nakreslil. Mne je to dnes jasné, pretože mi je jasná aj mechanika posunu pólov. Južný pól, kedysi nebol tam, kde leží dnes. Je posunutý minimálne o 3000 km a Piri Reis zhotovil mapu podľa predlohy, o ktorej ani netušil, z ktorého obdobia pochádza. Jednoznačne tvrdím, že predloha k tejto mape bola zhotovená pred potopou a všetko tomu nasvedčuje. A keď sa len trošku prikloníte k mojej teórii o posuve pólov (nie kôry), možno bude schodnejšia cesta uveriť, že aj Atlantída sa nachádza na mape Piriho Reisa. Toto si dnes ešte nedovolím tvrdiť, ale pokladám to za nanajvýš možné, pretože arktická pevnina bola podľa tejto mapy pred potopou o 3000 km severnejšie v Atlantiku (bližšie k rovníku). Teda vládlo tam mierne podnebie. Nové objavy dokazujú, že časti Antarktídy boli ešte pred niekoľkými tisícmi rokov, čo je podľa geologického ponímania času celkom nedávno, úplne bez ľadu. Čo si o tom máme myslieť?

Jeden z najväčších fyzikálnych dôkazov o potope, sú obrovské náleziská zmrznutých mamutov v oblastiach severného polárneho kruhu a za ním, čo je najväčším otáznikom v odhalení vysvetlenia, ako sa to mohlo stať a vedcom akosi stále chýba motivácia k pochopeniu týchto katastrofických pochodov na našej planéte. Podľa mňa bol najbližšie k pravde Charles Hapgood so svojou prácou o posuve zemskej kôry: The Earth's Shifting Crust, Philadelphia, 1958, o ktorú sa zaujímal aj samotný Einstein. Jedine posuv pólov, - tu je ten rozdiel, v čom spočíva moja teória týchto zmien "nie kôry, ale pólov" a potopa s celosvetovými účinkami by vysvetľovala vznik uhlia, výskyt hromadných pohrebíšť mamutov a iných zvierat spolu s nimi, ako o tom píše Zillmer, Hapgood a Hancock, že potopa je cyklická súčasť života našej planéty, s dnes pre nás neznámou dĺžkou cyklu. Tých mamutov sú od Yukonu na Aljaške až po Tajmir obrovské množstvá, v dobrom zmrazenom stave. Mnohé zmrznuté postojačky, s plnými žalúdkami čerstvej zelene a dokonca s práve vrhnutým mlaďaťom. Všetky známky nečakaného, zrazu došlého "konca sveta". Dovtedy sa mamuty tešili dobrej pastve v miernom podnebí.

Ich nečakaná záhuba nás pripravila nielen o Mamutov, ale aj o iné živočíšne druhy, žijúce na našej planéte. Imanuel Velikovský vo svojej knihe "Erde im Aufruhr"- kapitola "Ostrov slonových kostí" str.4-6, píše.: na Sibíri bolo nájdené v roku 1797 telo mamuta, ktoré vyzeralo ako čerstvo chladený Beef, bolo jedlé a vlci a aj psi snehového záprahu z neho jedli bez akýchkoľvek následkov. To znamená, že bolo zmrazené v deň jeho pochovania. Keby nebolo zmrazené, tak by podľahlo skaze počas jedného jediného leta. Predsa však nezhnilo a zostalo zachovalé niekoľko tisíc rokov. Pri niekoľkých mamutoch zostali zachované dokonca očné buľvy. To všetko dokazuje, že zima a mráz prišli naraz... Mikroskopické výskumy pokožky ukázali výskyt červených krviniek a tým podali dôkaz o náhlom uhynutí zadusením plynom alebo vodou. V kapitole "Veľryby na kopcoch", str.46-49, píše.: 150 metrov nad morom boli nájdené kosti veľryby severne od Ontárijského jazera; kostra inej veľryby bola objavená vo Vermonte, vyššie ako 160 metrov nad hladinou mora a ďalšia kostra veľryby v priestore Montreal - Quebec približne 200 metrov nad morom. Pričom veľryby - Humphrey a Beluga sa rady pohybujú v St.Lorenzovom prúde a neštverajú sa na kopce. Toto všetko svedčí o násilnom umieraní katastrofického rázu, pretože jedine mohutná záplava, alebo priam, sťahovanie sa vody po pevnine môže vysvetliť transport obrovského množstva sedimentov akéhokoľvek druhu na veľké vzdialenosti. Nesmieme si namýšľať, že všetky mamuty stáli v pozore pri umieraní, ako to navonok z niektorých podaní vyplýva. Omyl. V Old Red Sandstone v devonských vrstvách v Anglii sa našli skameneliny, ktoré svedčia o násilnom umieraní, pretože telá živočíchov sú v nálezoch rôzne deformované, pretiahnuté a pokrivené. V mnohých prípadoch je rybí chvost ovinutý okolo hlavy (H.Miller.: The Old Red Sandstone).

Chcel by som sa teraz upriamiť na prácu Grahama Hencocka, ktorý vo svojej knihe Fingerprints of The Gods "Otisky božích prstu" detailne spísal starostlivo zozbierané geologické nálezy svedčiace o neprirodzenom ukončení doby ľadovej, podložené práve týmito geonálezmi, ktoré podrobil svojej analýze. Moja analýza, nevychádza z kritického pohľadu na túto jeho prácu, ale rozširuje pohľad na detail "potopa a doba ľadová" o nové možné vysvetlenie celého tohoto javu, ktoré prebehlo, podľa geologických časových pomerov závratne rýchlo, pričom prebiehalo všetko naraz, ...potopa, likvidácia polárnych ľadových čiapočiek, zemetrasenia, erupcie a posuv pólov so zmenami kartografických polôh. Tu ale nezostáva nič iné, len priamo citovať z tejto knihy, pretože nie každý má tú možnosť dostať túto knihu do rúk.

Behom poslednej doby ľadovej doľahli na všetko živé strašlivé pohromy. Ako pôsobili jej dôsledky na ľudstvo, môžeme vyvodzovať zo svedectiev, ktoré nám poskytujú iné veľké živočíšne druhy. Tieto svedectvá často vypadajú záhadne, ako podotkol Charles Darwin po návšteve Južnej Ameriky "…myslím, že nikto nemohol žasnúť nad zánikom živočíšnych druhov viac jako ja. Keď som v La Plate v Argentíne našiel zub koňa pochovaný spolu s mnohými pozostatkami mastodonta, megatheria, toxodonta a iných zaniklých netvorov, ktoré všetky koexistovali v nepríliš vzdialenom geologickom období, udivilo ma to. Vedel som, že kôň od doby, keď ho do Južnej Ameriky priviedli Španieli, z nebývalou rýchlosťou zdivočel a rozmnožil sa a tak som sa pýtal sám seba, čo mohlo tak nedávno zahubiť pôvodného koňa v podmienkach pre život tak priaznivých?

Odpoveď samozrejme znie - posledná doba ľadová. Tá spôsobila, že vyhynul pôvodný americký kôň tak isto ako množstvo iných, predtým prosperujúcich cicavcov. V Novom svete vyhynulo medzi rokmi 15 000 a 8 000 p.n.l. viac než sedemdesiat druhov veľkých cicavcov. Tieto ohromujúce straty, keď bolo vyhubené viac než štyridsať miliónov zvierat, neboli rozložené rovnomerne na celé obdobie. Naopak, najväčšia časť zvierat zanikla v priebehu púhych dvoch tisícročí, medzi 11 000 až 9 000 p.n.l. Aby sme to mohli porovnať, uvedomme si, že behom 300 000 rokov, ktoré tomu predchádzali, zmizlo približne len dvadsať živočíšnych druhov. Tento pozdný a masívny zánik prebiehal po celej Európe a Ázii rovnako. Ani ďaleká Austrália nebola ušetrená. V pomerne krátkej dobe prišla o devätnásť druhov veľkých obratlovcov, z ktorých nie všetky druhy boli cicavce.

V aľjašskej močiarovitej pôde možno okrem iného nájsť.: … dôkazy o atmosferických poruchách neporovnateľnej sily. Mamuty, tak isto ako bizóny boli roztrhané a pomačkané, akoby to urobila nejaká rozzúrená vesmírna päsť. Na jednom mieste bola nájdená predná noha a rameno mamuta, s nechtami na nohe a s chlpami prilepenými k sčernalej kosti.

Poblíž ležal krk a lebka bizóna, ktorého chrbticové stavce držia pohromade len šľachami a väzivom. Chitínový povrch jeho rohov je nepoškodený. Nie je tu ani stopy po nejakom noži alebo nejakom inom rezacom nástroji. Tieto zvieratá boli proste roztrhané a roztrúsené po krajine, akoby to boli bábiky zo slamy a z nití, napriek tomu, že niektoré z nich vážili niekoľko ton. V hromadách kostí sa váľajú stromy, tiež poskrúcané a poprelamované, nahromadené v zmäti prepletených hromád - to všetko je pokryté jemnou sypkou pôdou vtedy premrznutou na kosť (pozri obr.vedľa - Reliéf premafrostu). Taký istý obraz nájdeme na Sibíri, kde zhruba v rovnakom čase došlo ku katastrofálnej zmene klímy s následnými pohybmi zeme. Tu sa zo zamrznutých mamutích cintorínov už od rímskych dôb "ťaží" slonovina a ešte na začiatku dvadsiateho storočia poskytovali tieto pokladnice každých desať rokov okolo 20 000 párov klov. Takže aj tu musel pôsobiť akýsi tajomný faktor, ktorý tento masový úhyn zvierat zapríčinil. So svojou srstnatou kožou sú mamuty všeobecne považované za zvieretá prispôsobené chladnému počasiu, a tak nás vôbec neprekvapí, pokiaľ nachádzame ich pozostatky na Sibíri. Horšie si však môžeme vysvetliť fakt, že s nimi zahynuli aj ľudské bytosti, rovnako ako mnoho iných živočíchov, ktoré za druhy prispôsobené zime rozhodne nikto nepovažoval. Odborníci potvrdili, že z tridsiatich štyroch živočíšnych druhov, ktoré na Sibíri pred katastrofou, ku ktorej došlo v jedenástom tisícročí p.n.l., žili - vrátane Osipovho mamuta, jeleňa obrovského, jaskynnej hyeny a jaskynného leva - ich dvadsaťosem bolo prispôsobených výhradne k životu v miernych klimatických podmienkach. V tomto kontexte tkvie jeden z najzáhadnejších aspektov ich zániku. Pravým opakom toho, čo by sme pri dnešných geografických a klimatických podmienkach očakávali, je fakt, že čím ďalej na sever sa vydáme, tým početnejšie sú v zemi pozostatky mamutov a iných zvierat. Niektoré Novosibírske ostrovy, ležiace už za polárnym kruhom, popisujú ľudia, ktorí sa tam prví objavili, doslova ako hromady mamutích kostí a klov.

Veľmi zaujímavý prípad je spojený práve z nálezom Selerikánskeho koňa. Kôň bol nájdený zlatokopmi hlboko pod povrchom. Dve zadné nohy a chvost trčali z plafóna vodorovnej štôlne asi 9,0m pod zmrznutým povrchom. Robotníci v štôlni využívali tieto trčiace kopytá koňa na zavesenie lampášov a na upevnenie káblov, ale ako im tieto "kýpte" začali prekážať, odstrelili kus aj stýmito kopytami strelným banským prostriedkom a vyhodili von. Až o niekoľko mesiacov pozdejšie sa dostala správa o tomto náleze do Irkutska a sibírska Akadémia vied vyslala delegáciu do Seleriky aby preverili skutočnosti. Telo koňa bolo ešte stále tam, na plafóne štôlne. Pomocou menších odstrelov oslobodili zvyšky koňa. Pozdejšie, v tom istom roku, boli nájdené aj nohy chvost zo smetiska. Hlava koňa sa nedala nájsť a anylýza kože na krku koňa ukázala, že kôň bol bez hlavy už vtedy, keď tam koňa zasypalo. Ďalšia prehliadka koňa ukázala, že sú vnútornosti v rozklade aj s úplne plným zažívacím traktom - žalúdok, črevo. Rozbor vrstiev je na obrázku.

Existuje celý rad ďalších svedectiev, ktoré naznačujú, že behom jedenásteho tisícročia p.n.l. zachvátil Sibír znenazdajky mráz. Polárny výzkumník barón Eduard von Toll pri svojom výzkume na Novosibírskych ostrovoch objavil pozostatky tigra šablozubého a ovocného stromu, ktorý musel byť takmer tridsať metrov vysoký. Strom bol v pôde veľmi dobre zachovaný, s koreňami a so semenami. Zelené listy a zrelé ovocie viseli ešte stále na konároch toho stromu. V súčasnej dobe je jediným zástupcom vegetácie na ostrovoch vrba, ktorá vyrastá do výšky neuveriteľných troch centimetrov. Rovnako príznačná pre katastrofálnu zmenu, ktorá sa pri nástupe veľkej zimy odohrala na Sibíri, je potrava, ktorú uhynulé zvieratá konzumovali v okamžiku úhynu. Mamuty v intenzívnej zime uhynuli okamžite a vo veľkom počte. Smrť prišla tak rýchle, že potrava, ktorú prehltli, doposiaľ nie je strávená. Tráva, modré zvonky, mäkký puškvorec a divoké fazule ležia stále ešte neporušené v tlamách a žalúdkoch týchto zvierat. Nie je snáď nutné pripomínať, že takáto flóra dnes nikde na Sibíri nerastie. To, že sa tam vyskytovala v jedenástom tisícročí p.n.l., nás núti zmieriť sa so skutočnosťou, že vtedy mala táto krajina príjemné a úrodné klimatické podmienky - mierne, alebo dokonca teplé. Toľko Graham Hancock.

Prečo koniec poslednej doby ľadovej, ku ktorému došlo v iných častiach sveta, sa v tomto niekdajšom raji stal začiatkom fatálnej zimy, je otázka, na ktorú sa pokúšam touto knihou podať odpoveď, vo forme iného pohľadu na funkciu geofyzikálnych vlastností Zeme ako celku. Všetky mamuty uhynuli a nálezy zdochlín mamuta sa nachádzajú v oblasti polárneho kruhu. Spolu s mamutom sa nachádzajú aj iné uhynuté zvieratá ako sú divý kôň, ázijský poloosol, antilopa saigovitá, ťava, nosorožec, bizon, sob, tur pyžmový a veľa iných. Aj napriek tomu, že veľa z týchto druhov akosi nepasujú do spolužitia s mamutom, všetky dobre zachovalé zdochliny sa nachádzajú v oblastiach za polárnym kruhom, často až na stovky kilometrov vzdialených ostrovoch v severnom ľadovom mori. Ako sa dostali mamuty na tieto ostrovy?

Takmer všetky zdochliny, spomínané v predchádzajúcej kapitole sa nachádzajú v hrubej vrstve permafrostu, v zamrznutej pôde pozostávajúcej z ľadu, slieňového ílu a jemnozrnného piesku. Pod tlakom skúseností po geologických nálezoch mamutov na celej severnej pologuli našej Zeme nám pripadá nemožné, ba až absurdné, pomysliet na "nejakú" potopu celosvetového významu, ktorá by dostatočne pokryla zemskú kôru "možno" aj tie najvyššie vrchy a tak zmietla mamuty z povrchu zeme. Jednoducho preto, lebo sa zbytky mamutov nachádzajú v nižších zemepisných šírkach v zmiešanej pôde štrku bahna a hliny, ale vyššie, za polárnym kruhom sa nachádzajú v zmrznutej zemi, alebo dokonca v ľade. Tento ľad nesie zo sebou určité známky vlastností, ktoré doposiaľ ešte nikomu neprišlo na um detajlnejšie preskúmať. Podľa mojej teórie, ktorú ďalej rozvíjam, musí byť v tomto ľade, o ktorom vedci hovoria, že je to permafrost, stopa po slanej morskej vode, tým myslím zvýšený obsah soli NaCl. Podľa rozborov obsahu žalúdkov týchto nájdených zvierat to vyzerá tak, akoby každé pochádzalo z inej oblasti zemepisnej šírky z iného biómu, ale podľa rozboru mikroskopických častí nachádzajúcich sa na ich tele, alebo v bezprostrednom okolí zamrznutej pôdy sa dá tvrdiť, že žili spolu v jednom bióme.

Jeden z najstarších preskúmaných mamutov je mamut z Berezovky, ktorého vyprostili z ľadu v roku 1901 vedľa riečky Berezovka, ktorá je bočným prítokom rieky Kolima v severovýchodnej časti Sibíra. V žalúdku mamuta z Berezovky sa našli zbytky potravy zrnitej rastliny Hordeum violaceum, ktorá podľa profesora botaniky B.A. Tichomirova v Sankt Petersburgu, rastie v súčasnosti medzi Kaukazom a Čiernym morom, čo je okolo 6000 km juhozápadne od Berezovky. Prevažne rastie táto rastlina v Iráne a arménskom Kurdistáne. Výsledky vedeckých analýz sedimentov z priamych nálezísk mamutov nájdených v permafroste a v tráviacich ústrojoch mamutov jasne udávajú skladbu rastlín, ktorými sa mamut živil a aké rastliny rástli v mieste, kde bol mamut nájdený. Miesta nálezísk mamutov sa nachádzajú v priestoroch veľmi chladnej tajgy, čo je nemysliteľné aby sa tam mamut s takou obrovskou kalorickou spotrebou mohol uživiť. Ako domovina by mu prislúchala skôr stepná oblasť, ktorá by mu bola schopná poskytnúť okolo 300 kg zelenej krmy denne, ako to pozorujeme dnes u bežného slona. Preto si myslím, že peľ a rastlinný obsah žalúdka mamutov, nájdených za polárnym kruhom v permafroste, nezodpovedá prirodzenému výskytu peľov a rastlín miestam, kde sa mamutie zdochliny nachádzajú.

Štúdiom ekosystémov povrchu našej zeme sa dôkladne odpozorovalo, že určitá flóra a fauna akosi patria dohromady. Že celé spektrum "biogeografických" priestorov zeme vytvára tzv. biómy světa, v ktorých sú zoskupené množstvá rastlinných a zvieracích skupín náročné na určité životné prostredie. Pojem "Bióm" je vlastne vyjadrenie pre zoskupenie veľkej skupiny rastlín a zvierat závislých na životných podmienkach a prežití v určitom geografickom priestore zeme. V ekológii sa rozdeľuje zem na špecifické biómy geografických priestorov, ako sú: tropické pralesy, savany, púšte, priestory s trávnatým porastom stepí - prérií a pampy, lesy a chladné nehostinné priestory za polárnym kruhom s veľmi chabou vegetáciou. Tieto sú ovplyvňované miliónmi ekosystémov, ktoré sú typické a patria do rôznych biogeografických regiónov - biómov. V každom z týchto geografických biómov rastú špecifické rastliny prispôsobené k danému podnebiu, slnečným a meteorologickým podmienkam. Rozhoduje aj nadmorská výška daného biómu. Bióm tropických pralesov sa nachádza v trópoch a pokrývajú takmer 17% zemského povrchu s priemernou teplotou 21°C a priemerným spadom dažďa niečo cez 200mm a je obývaný asi 40% všetkých zvieracích a rastlinných druhov. V pralese sa nájde nezriedka na jednom jedinom hektári asi 100 druhov stromov. Savany pokrývajú 20% celkovej plochy zeme a tvorí ju trávový porast tvrdých dužinatých tráv odolných veľkým horúčavám, kríky, lúky bez stromov, kde sucho a dažde vystupujú navonok vo veľmi veľkých extrémoch. Púšte tvoria suché a polosuché regióny a pokrývajú asi 30% plochy zeme. Trávnaté biómy sa nachádzajú v stredných zemepisných šírkach a sú v podstate tri druhy: ruské stepi, severoamerické prérie a pampy v Uruguayi.

Lesné biómy sa tiež nachádzajú v stredných zemepisných šírkach. V chladných častiach severnej Ameriky a v Ázii sa nachádza tajga pokrytá ihličnatými stromami borovíc a jedlí. Ďalej smerom k pólom sa nachádza už len nehostinná tundra, kde sa už stromy nevyskytujú. V týchto veľmi chladných priestoroch sibírskej, škandinávskej, kanadskej a aľjašskej tundry sa pohybuje teplota 6-10 mesiacov v roku pod -10°C. Práve kvôli extrémnym teplotám v tomto periglaciálnom priestore sa okliešťuje vegetácia v zásade len na machy, ostré tvrdé traviny, lišajníky a šarinu. Počas veľmi krátkeho leta rozkvitá v tundre množstvo drobných kvietkov a rastú tam trpasličie brezy a jelša. Problém, ktorý sa týka práve mamutov, tkvie v potrave nájdenej v ich žalúdkoch, ktorou sa živili, keď ešte boli nažive a v lokalitách ich nálezov, kde tieto traviny nerastú a ani narástli. Viac ale nápadné je to, že tundra by vôbec nebola schopná mamuta uživiť. Sú len dve možnosti vysvetlenia tejto "záhady". Tá prvá možnosť je tvrdiť, že v tajge za polárnym kruhom naozaj rástli tie rastliny, ktoré sa našli v žalúdkoch mamutov aj napriek tomu, že je to nemysliteľné. Tá druhá možnosť je tvrdiť, že mamuty žili niekde inde a za polárny kruh "prišli" (iron.) len zomrieť. Čo je väčší nezmysel?

Najčerstvejší výzkum mamuta bol prevedený na poloostrove Tajmir v najsevernejšej časti sibírskej tajgy malou medzinárodnou výzkumnou skupinou vedenou francúzskym výzkumníkom Bernardom Buiguesom. Jej ďalšími členmi boli holandský expert na mamuty Dick Mol a americký paleontológ Larry Agenbroad. Celá výprava sa niesla v znamení pomenovania Mamuta Jarkow, podľa mena kočovnej nomádskej rodiny, ktorá tohoto mamuta objavila v roku 1997. Medzičasom sa zistil vek Jarkow-mamuta rádiokarbónovou metódou na 20.380 rokov, čo považujem za veľmi chybný údaj, alebo rádiokarbónová metóda vykonaná laboratóriom R.J. van der Graaff-a Utrechtovej univerzity v Holandsku nie je presná. Vek Jarkow-mamuta by mal byť okolo 10-11.000 rokov, aby sa mohol zatriediť medzi mamutov, ktoré uhynuli na konci doby ľadovej, ktorá skončila takmer zo dňa na deň a ako vieme, všetky mamuty uhynuli akýmsi čudným spôsobom súčasne. Doteraz nájdené a preskúmané zdochliny mamuta sú vekovo datované na 50.000 až 30.000, alebo 13.000 až 10.000 ročné fosílne nálezy. Sú odhady, podľa ktorých sa tvrdí, že v oblasti Sibíra leží v pôde permafrostu ešte 10.000.000 kusov zdochlín nielen samotných mamutov, ale všetky uhynuli v jeden jediný deň. V roku 1977 bolo nájdené v bývalom SSSR vo veľmi dobrom stave jedno zmrazené mamutie mláďa, ktoré bolo pokrstené menom Dima (obr.: z filmu Wolly Mammoth / Discovery Schannel).

V oblasti zlatokopeckej šachty bola vyprostená táto zdochlina buldozérom z vrstvy permafrostu. Telo bolo vo velmi dobrom zmrznutom stave a vykazovalo len veľmi málo hnilobných napadnutí ešte prv ako zamrzol. Neboli badatelné žiadne známky po požieračoch zdochlín. Mamutie mláďa Dima, bolo silne vychudnuté a nemalo na tele takmer žiadne sádlo. V tráviacom a črevnom trakte nebolo skoro nič a čo sa potravy týka, obsahoval pozoruhodné množstvo minerálnych látok, hliny, bahna, rastlinného odpadu a vlastné vlasy. Minerálne látky sa našli aj v celom dýchacom ústrojenstve. Histologické vyšetrenia preukázali dôkazy, že Dima pred svojim uhynutím hrozne trpel. Rádiokarbónové datovanie a iné metódy určovania veku priniesli nejasné dáta, ktoré kolidujú v rozmedzí 9000 až 40000 rokov.

Názory, ako Dima uhynul a ako došlo k jeho zakonzervovaniu sa líšia, ale najpravdepodobnejší scénár vyslovil Guthrie, že zviera zapadlo v ktorúsi pozdnú jeseň do presiaknutého bahna, bohatého na organické látky. Podla velkého množstva parazitov sa posudzuje, že bolo pravdepodobne choré. Snažilo sa niekolko dní z bahna vyslobodiť, pričom spotrebovalo v chladnom bahne svoje vlastné tukové zásoby až nakoniec zoslablo tak, že neudržalo hlavu nad hladinou bahna. Počas svojho posledného boja o holý život sa nadýchalo aj množstva riedkeho bahna, dokonca hrýzol aj svoju vlastnú kožušinu. Tým, že bolo celé telo ponorené v blate bolo chránené proti likvidátorom zdochlín a dravým šelmám. V nasledujúcom jarnom období bol ešte hlbšie zasypaný blatom a pieskom, ktorý sa zosunul z vyššie ležiaceho svahu. Takto zostal až do svojho objavenia.

Pri pátraní po teóriách vyhynutia mamutov sa dá tvrdiť, že existujú tri skupiny názorov náhleho ukončenia doby ľadovej, ktoré sa odvolávajú na: bleskovú zmenu klimatických pomerov, choroby a nakoniec vykynoženie pravekými lovcami. Prevažná väčšina vedcov sa prikláňa k drastickým zmenám klímy s devastáciou vegetácie po globálnom oteplení v arktických priestoroch lesov a zatrávnených pláňach. Tieto drastické zmeny boli vyvolané nejakým príliš krutým neznámym mechnizmom, ktorý sa snažím vysvetliť. Ten mechanizmus mimochodom spôsobil, že presunom más (ako si o tom pohovoríme pozdejšie), sa vyselektovalo zlato, ako ťažký kov, práve sedimentovaním do najspodnejšej vrstvy v ktorej zlatokopovia našli Ponyho zo Seleriky ale aj Dymu.