Mechanizmus pohybu vodstva počas celosvetovej potopy, ukončenie doby ľadovej rozpadom polárnych čiapočiek, masový úhyn takmer všetkého tvorstva a presuny Eratických blokov od polárnych priestorov smerom k rovníku.

Presun vodných más tak, ako o tom hovorí Biblia - kniha kníh, mohla byť z fyzikálneho pohľadu spôsobená jedine gravitáciou cudzieho telesa. Pripomeňme si, že v tom čase práve končila doba ľadová. Otázka znie.: nebola doba ľadová ukončená práve touto potopou? Neboli mamuty žijúce pred potopou, obeťami práve tejto katastrofy, keďže vieme, že uhynuli takpovediac zo dňa na deň? Nie sú Eratické bloky - tzv. bludné kamene, prepravené ďaleko na juh práve sekundárnou katastrofou - tesne po odplavení vody do svojich pôvodných miest?

Vymodelujme si situáciu vplyvu cudzej gravitácie pôsobiacej na našu Zem a sledujme, čo sa všetko bude diať a budete vidieť, že geológovia hľadajú práve toto a ja mám pravdu.

 

Na obrázku: Polárne čiapočky v dobe tesne pred potopou. Voda v moriach pred potopou bola na svojom obvyklom mieste a reagovala tak ako aj teraz na gravitáciu mesiaca a slnka so svojim prílivom a odlivom.

V slnečnej sústave sa objavuje cudzie teleso-planéta. Epicentrum príťažlivých síl tejto planéty pôsobí niekde poblíž severného pólu (ako ukazuje značka). Počas svojho približovania sa k Zemi zosilňuje svoju pôsobnosť gravitačných síl až do takej miery, že sa všetká voda z morských korýt poberá smerom k tomuto gravitačnému ťahu na sever.

  Pri pohľade na našu Zem z veľkej výšky, alebo pri pohľade na obyčajný školský glóbus je jednoduché pochopiť, čo sa s morskou vodou bude v najbližších momentoch diať.  Miesto epicentra ťahu cudzej gravitácie je veľmi dôležité k tomu, aby sme vedeli určiť kadial morská voda bude postupovať k tomuto bodu. Bod nie je zvolený náhodne, od juhu prichádzala pohroma a hnala sa na sever - hovorí sa v starých spisoch. Dôležité je pritom všimnúť si, že má morská voda v oblasti Indického oceánu medzi Indiou a Afrikou prirodzenú zábranu toku smerom na sever, takže si musí raziť svoju cestu po pevnine krížom cez Euroázijský kontinent. Alpský a Uralský masív nie je pri tejto príležitosti žiadna prekážka. Gravitácia cudzieho telesa bola tak silná, že vytvárala dojem, že je severný pól dolu kopcom. Voda a kamene, často až obrovských rozmerov sa valili vlastne dolu brehom a dodnes sú kamene a mulina "nalepené" na prirodzených prekážkach (na úpätí južných svahov) ako stopy po tejto pohrome. Presun vodných más povrchom kontinentu spôsobuje nepredstavitelné škody spolu so zberom všetkých predmetov, živočíchov ba aj ťažkých kameňov. Voda Indického oceánu dosiahla priestory polárnych oblastí.

  Vody Atlantiku to mali jednoduchšie, korytom atlantiku až hore na sever.

  Vody Pacifiku sa hnali na sever cez celú severnú Ameriku a cez Čínu na opačnej strane.

Všetká morská voda zo všetkých morí a jazier sa sústredila  v oblastiach na severe a zakryla polárne snehové čiapočky. Presun vodných más  cez kontinenty vyvolal zberom nepevných častíc zo zemského povrchu zakalenie vody a toto kalové znečistenie sa ako usadeniny - sedimenty dostali na povrch zatopenej polárnej čiapočky. Rotácia zeme sa nezmenila a v závislosti od sklonu gravitačného ťahu k rotačnej osi zeme musel fungovať v zbesilom obraze príliv a odliv, čo spôsobovalo ďalšie hlodanie mäkkého podkladu pôdy a zakalovanie vody.

  Časové trvanie tejto časti modelovej situácie podľa Noeho biblického opisu bolo asi 40 dní. Po týchto kritických dňoch voda začala postupne opadávať následkom slabnutia gravitácie cudzieho telesa, až sa všetká znovu dostala na pôvodné miesta do morských korýt prirodzeným spôsobom, odtekaním. Voda je na svojom mieste. Ale všetkému ešte nie je koniec. Ďaleko na severe zostala po opadnutí vody rozmočená snehová polárna čiapočka, ktorá sa pripravuje na svoj pravý moment prebudenia. Tu sa začína posledné dejstvo zahladzovania stôp z predošlej kataklizmy a jedna z najväčších hádaniek súčasnej geológie.

  Snehová čiapočka pozostávala zo snehu, ktorý sa v polárnej oblasti nahromadil počas predchádzajúcich tisícročí do peknej hromady a odhaduje sa, že hrúbka snehu dosahovala až 5000m. Pri pôsobnosti gravitácie cidzieho telesa a spoluúčinku magnetickej interakcie zemského jadra a jeho odklonu, sa rozpadla popukaním počas sústavných zemetrasení. Časť tohoto polárneho ľadu sa dostal nadľahčovaním a vlastnosťami špecifickej váhy ľadu na hladinu a opadnutím vody bola odplavená  do nižších oblastí, ale väčšina tohoto polárneho ľadu bola náhlym prívalom kalovej vody pokrytá ťažkými sedimentami a bolo jej zabránené vyplávať na vodnú hladinu - zostala prilepená na dno.

  Počas opadávania vôd, plávali na vodnej hladine rôzne predmety a medzi nimi aj telá živočíchov, mamutov, drevo, stromy kriaky a všetko, čo bolo ľahšie ako voda až sa zrazu vynorili končiare polárne čiapočky, na ktoré sa tieto plávajúce predmety a živočíchy začali usadzovať. Celá zemegula bola výdatne premočená a nastal moment, keď sa snehová čiapočka pod znovupôsobením zemskej gravitácie v obvyklej plnej miere a pod svojou vlasnou váhou premočeného ľadu a snehu rozišla na všetky strany hneď ako presiahla hranicu únosnosti súdržnosti. Akonáhle bola táto hranica únosnosti súdržnosti prekročená, vlastnou váhou sa rozišla na všetky strany ako obrovská lavína a mamuty boli náhlou vlnou rozpadu snehovej čiapočky, ktorá sa následne zdvihla, vynesené ďaleko na všetky okolité pobrežia kontinentov v masových nánosoch, spolu s týmto rozmočeným snehom, v ktorom zostali zakonzervované dodnes a ešte ďaleko smerom na juh, až na miesta, kde už nie je z prírodného hladiska tvorba permafrostu.

  Dostali sa tam ale neobyčajným bleskovým dopravným prostriedkom, ktorým bol sneh polárnej čiapočky kĺzajúc sa po rozmočenom podklade. Nakoľko sa tieto oblasti nachádzajú ďaleko od severu a slnečné žiarenie poskytuje dostatok tepla, rozpustil sa tento sneh a pretože obsahoval dostatok pevných častíc, prachu, štrku a kamenia, nachádzame mamuty aj v tomto prostredí hlboko pod polárnym kruhom, až kdesi na 50 rovnobežke. Nesmieme pritom zabudnúť, že vysúšanie pevniny po potope sa neudialo do jedného roka pretože došlo súčasne aj k posunu rotačnej osi (k posunu pólov) voči slnku možno až tak, že po zime nastalo zase to isté ročné obdobie - zima. V priebehu najbližšieho jarného obdobia, kedy začalo slnko výdatnejšie pôsobiť na zemský povrch, muselo dôjsť k rozpusteniu prepraveného snehu do južnejších polôh a následne k zosuvom rozmočenej pôdy podobne ako pri posuve más a preto je nutné prehodnotiť aj geologicky označované "morény", ktoré podľa tohto modelu priebehu ukončenia doby ľadovej nie sú veľakrát namieste.

          Tento model sa stal mojim presvedčením, že musí existovať planéta alebo teleso, ktorá nás navštevuje pravidelne jeden krát za rok (rok platný na tej planéte), svojou gravitáciou vplýva na okolité planéty počas prieletu slnečnou sústavou. Toto je funkčný model mechanizmu, ktorý zanechá po sebe také stopy, ako sa nachádzajú na povrchu našej Zeme.  Je to moje presvedčenie, ktoré vám nechcem vnucovať, ale je to na zamyslenie.

Čítaj aj články v predchádzajúcich kapitolách.: Mamuty, Jadro zeme, Tektonika, Posuv pólov, Precesia...