03.3 Teória snehovej guľe - "Schneeball - Theorie"
/Gaja, scénár: Tektonika z nového pohľadu/
/Jadro Zeme je staršie, ako si myslíme/
Nemecká televízna satelitná stanica PRO7 (27.07.2003 ProSieben) uvádza pravidelne v nedeľu cyklus relácií s názvom Welt der Wunder (Svet zázrakov), kde sa človek dozvie rôzne zaujímavosti. Medzi inými veľmi zaujímavými vysielaniami bola prezentovaná aj teória snehovej guľe (Schneeball Theorie), ktorá veľmi súvisí práve s mojou tézou. V šesťdesiatych rokoch predstavil britský vedec Brian Harald jednu odvážnu tézu, v ktorej sa hovorí.: Zemský povrch bol pred 600-650 miliónmi rokov úplne obalený snehom. Táto obrovská doba ľadová trvala až 10 miliónov rokov. Základom pre teóriu "Schneeball" boli pozostatky po posuve ľadovcov, ktoré našiel na svojich expedíciách Brian Harald po všetkých kontinentoch. Teória získala vážne opodstatnenie platnosti, ale vystúpila na povrch ďalšia otázka, ktorú bolo treba zodpovedať. Ako sa ten ľad mohol rozpustiť? Nato vznikla ďalšia teória, vypracovaná geológom Profesorom Josephom Kirshvinkom z Kalifornského inštitútu technológie v Pasadene, ktorá nesie meno "Vulkan - Theorie" a tá vysvetľuje ako sa mohol ľad rozpustiť. Ten hovorí.: vulkány museli doviesť tento ľadový pancier k rozpusteniu, pretože existuje len jediný prírodný živel, ktorý by to mohol zapríčiniť. Pretože kvôli ich priamemu spojeniu s vnútrom zeme, sú vulkány aj počas doby ľadovej stále aktívne. Popri žeravej magme uvoľnili aj obrovské množstvo oxidu uhličitého. Skleníkový efekt viaže teplo v atmosfére. Počas doby ľadovej sa zvyšovala teplota, až dosiahla celosvetový priemer nárastu o 50°C. Následne sa rozpustil sneh. Toľko Kirshvinkova teória. Tá sa ale musí zase nejako dokázať a potvrdiť. To sa podarilo geológovi profesorovi Paulovi Hoffmannovi (obr.) z Harvardskej univerzity v Bostone. Ten objavil v Namíbijskej púšťi vápencovú vrstvu kameňa, ktorý sa nahromaždil priamo nad spádovými kameňmi, ktoré sa dlho viezli v ľadovci pri jeho posuve a premiestňovaní. Zváštne na tom je, že vápenec vzniká vo velmi teplých regiónoch a spádové kamene naprotitomu len tam, kde sú ľadovce.
Obr.: PRO7 - Welt der Wunder
- Snowball Theory
Pre vysvetlenie: Teória predpokladá, že na tomto mieste bola kedysi "konečná stanica" toku ľadovcov - more a nad ním ľad, po ktorom sa pohyboval ľadovec a premiestňoval bludné kamenné bloky smerom do oceánu, ktoré po rozpustení ľadovca spadli na dno mora (Kirshvinkova teória vulkánov). Následne vytvorením skleníkového efektu a uvoľnením oxidu uhličitého sa formou kyslých dažďov dostal vápenec nad bludný kameň (obr. hnedá vrstva nad bielym bludným- spadovým kameňom).
Profesor Kirshvink skúmal ďalej a zisťoval v laboratóriu polaritu magnetických častíc, aby sa dokázalo, či v tom čase bol na tom mieste svetový pól alebo rovníková časť. Výsledok tejto skúšky preukázal, že v tom momente s určitosťou bolo toto pásmo v rovníkovej časti, čo vnieslo do vedeckého sveta ďalšiu slepú uličku a sám profesor Kirshvink povedal jednu prekrásnu vetu, citujem.: Vo vede panuje jedna fundamentálna skutočnosť, že pokiaľ sa nekryje teória s datami výskumu, tak sa zmení teória. Existuje veľmi veľa prekrásnych teórií, ktoré sa ale nedajú podložiť faktami.
Ako dokázať, že teória Schneeball a teória vulkánov sa dá aplikovať na rovníkovú časť?
Teórie a postupy sa nepriečia zdravému rozumu, ale je tu jedna vec, ktorá nie je domyslená. Kde je tá voda, to more? Tu nie je niečo v poriadku. Takže ani táto teória sa nedá uzavrieť ako vyriešená. Práve preto sa domnievam, že by sme sa mali s vážnym záujmom zaoberať týmto problémom, alebo nájsť odpoveď na otázku, - kde sa nachádza všetká tá voda? Odvážim sa smelo tvrdiť, že tento geologický nález úzko súvisí s katastrofou spôsobenou s cudzou planétou a miesto geologického nálezu je svedkom - pozostatkom tejto pohromy, kde biele balvany reprezentujú zložku pevného plášťa, nad ktorým sa nachádzala voda. Prachové častice a kamenná šotolina nachádzajúca sa nad týmto prekrásnym bielym balvanom (vápenec) a okolo neho, je zbytok vyvrhnutého materiálu po gigantickej kolízii prapôvodnej planéty s cudzím telesom, ktorý spadol späť už na obnažený povrch našej zeme, ako ľahší materiál v podobe prachu po výbuchu počas nárazu s inou planétou, priťahovaný späť gravitáciou zeme. Alebo sa mýlim? Veď je to datované do obdobia prekambria spred 600-650 miliónov rokov. Vtedy "vyhynulo 90% vtedajších organizmov". Tu skončila tá doba ľadová, o ktorej sa v tejto teórii hovorí a od tohto momentu platí všetko, čo stojí v biblii, ako je naznačené vyššie. Máme tieto nápadné skutočnosti nechať bokom a nevšímať si ich? Len preto, že si s nimi veda nevie poradiť? Biblia má pravdu a vedci by ju mali používať.
03.4 Gaja, scénár: Tektonika z nového pohľadu
Naša Zem, podstúpila svoj vývoj na určitom mieste v slnečnej sústave, podľa všetkých platných fyzikálnych zákonov. Pomenujme ju symbolicky na GAJA (nezávisle od názvov z iných prameňov). Bola guľovitého tvaru, ako každé teleso, vyvíjajúce sa v kozmickom priestore, ktoré podstúpilo procesy - akrécia a diferenciácia. Svojím vekom bola tak stará (alebo mladá), že už vtedy mala pevnú kôru o hrúbke 60-80km. Na jej povrchu, nad kôrou sa čerila voda, na póloch prevažoval ľad, nebolo jediného ostrova, jediného kúska pevniny a vo vode to prekypovalo životom. Vtedy tam ešte platila Darvinová teória pozvoľného vývoja (čiastočne).
Semeno zárodku života muselo prísť odniekiaľ z vesmíru, o čom sa dnes už nepochybuje, alebo to boli bunky, ktoré sa hojne vyskytujú v okolí podmorských vulkánov znášajúc vysoké teploty, pričom sa im veľmi darí. Som pesvedčený o tom, že aj Gaja mala podmorské vulkány, aby sa mohol kompenzovať vnútorný tlak s vonkajším (tzv. pretlakové ventily). Mala veľmi dobré predpoklady na to, aby sa vytvorila hrúbka kôry 60-80km. Obrovská výška vodného stĺpca, obrovský priemer planéty a vzdialenosť od slnka dávali najlepšie predpoklady k veľmi chladnej vode so stálou teplotou na dne oceánu. Povrch planéty bol z väčšej časti zamrznutý, hlavne okolo pólov. Vtedy ešte samotná rotačná os nebola odklonená tak, ako ju pozorujeme dnes. Odhadujem, že len rovníková časť Gaji bola bez ľadu. Vodný stĺpec mora dosahoval výšky niekoľko kilometrov a samozrejme aj stĺpec ľadu na póloch. Gaja mala svoju atmosféru. Chcem pripomenúť, že sa momentálne zaoberáme Prekambriom a Kambriom, to je obdobie spred 4,6 milardy rokov až do 570 miliónov rokov. Podľa biostratigrafie (vedné odvetvie geológie, podľa ktorej sa identifikujú zemské vrstvy podľa fosílnych nálezov), sú všetky fosílne nálezy spred tohto obdobia jednobunkové kyanobaktérie, bezobratlové trilobity a amonity. Natíska sa nám teda domnienka, že tieto fosílie pochádzajú ešte z prapôvodnéj planéty. Zrazu sa vynorí z hlbín vesmíru planéta so svojími mesiacmi v protismere jednosmernej premávky v slnečnej sústave. Všetky planéty slnečnej sústavy sa točia vo svojich dráhach okolo slnka v protismere hodinových ručičiek a táto vošla do tejto "jednosmerky" z opačnej strany - proti smeru rotácie celej slnečnej sústavy. Od tohoto momentu, kedy sa táto planéta (dajme jej meno Planéta - X) objavila, vtedy, ešte v mladom slnečnom systéme, zostala v ňom uväznená na večné veky. Bola jej "pridelená" obežná dráha okolo slnka. Zostala a stala sa z nej najväčšia hrozba pre ostatné planéty slnečného systému. Svojím pohybom v slnečnej sústave v protismere, teda v zmysle otáčania hodinových ručičiek, sa skôr - či neskôr musí s nejakou planétou zraziť. Boli to najprv mesiace tejto Planéty-X a pri ďaľšom obehu samotná Planéta -X, čo spôsobili skazu na Gaji svojim nárazom tak, že sa rozbila zemská kôra a polovica planéty, nárazom vyvrhnutý materiál, kôra aj s vodou a ľadom sa rozpŕchla do všetkých končín slnečnej sústavy (podľa Sumerov - Sitchin "Dvanásta planéta" a "Enuma Elish" - Mezopotámsko Starobabylonský mytos o stvorení - der mesopotamisch-altbabylonische Schöpfungsmythos nach der Übertragung aus dem Akkadischen ins Französische von Paul Garelli und Marcel Leibovici in: La naissance du monde Paris 1959 , ktorý je k nahliadnutiu na internetovej stránke v nemčine http://12koerbe.de/lapsitexillis/enuma.htm a podľa pohľadu na zemegulu z vtáčej perspektívy, kde sú vidno badatelné stopy po takomto stretnutí. Enuma Elish bol napísaný na hlinené tabulky klinovým písmom cca. v 12. storočí pred Kristom a objavený v strede 19.storočia v zrúcaninách Ašurbanipalového chrámu v Ninive).
Gaja bola odrazená ako biliardová guľa do iného priestoru v slnečnej sústave aj so svojim mesiacom, kde sa jej dráha postupne stabilizovala. To bolo jej veľké šťastie, nechcem to tu rozvádzať, ale môžete si ľahko domyslieť. Nárazom protichodnej planéty stratila na hmotnosti a rýchlosti a preto sa musela premiestniť na inú obežnú dráhu okolo slnka, aby sa vyrovnala rovnováha príťažlivých a odstredivých síl slnka. Ostatný materiál, ako zbytky po tejto zrážke, sa uchovali dodnes v páse asteroidov a tie ,čo sa nestabilizovali, ešte stále lietajú v chaotických dráhach v našej slnečnej sústave a bombardujú povrchy planét, ako meteority (toto je moment potvrdenia mojej hypotézy v chemickom zložení meteoritu nižšie), alebo sa stali dlhocyklickými kométami, ktoré nás navštevujú a nechávajú sa obdivovať svojou krásou. Predpokladám, že GAJA bola na póloch zamrznutá a práve kométy, ktoré sa vyznačujú svojim zložením - ľad, kamene a prach, sú pozostatkami týchto polárnych ľadových príkrovov po tejto zrážke. Pozostatkami po tejto katastrofe. Vieme si predstaviť, ako sa dve vesmírné telesá čelne stretávajú v slnečnej sústave? Podľa Sumerov to boli "Mardukove Mesiace" (mesiace Planety-X) a Planéta-X zostala možno nedotknutá. Až pri ďaľšom obehu Marduka (P-X) došlo k priamemu stretu oboch planét s katastrofálnymi následkami, pričom ešte potom narazil do zeme jeden z Mardukovych mesiacov. To znamená, že Planéta-X musela mať obrovskú hmotnosť a pevnejší povrch, keď dokázala rozťať GAJU napoly a odraziť ju do úplne inéj dráhy, ktorá zodpovedala jej momentálnej rýchlosti a hmotnosti. To volalo po rýchlej konsolidácii, lebo Gaja stratila obrovskú časť (asi polovicu) svojej hmotnosti a samozrejme aj s vodou. Gaja, v rámci všetkých platných zákonov fyziky (u Sumerov Božie zákony), začala nadobúdať úplne inú, novú podobu. Predstavte si napoly rozťatú planétu s obnaženým vonkajším jadrom (čítaj článok na konci kapitoly z Der Spiegel - Jadro zeme je staršie ako si myslíme), ako sa rúti krížom cez dráhu Marsu do vnútorných dráh slnečnej sústavy a voda, ktorá zostala na opačnej - nedotknutej strane planéty a aj tá časť vody, ktorá bola znovu pritiahnutá späť gravitáciou Gaji, zaliala obnažené žeravé miesto po zrážke a začala sa vytvárať prvá podmorská platňa, ktorá mala šírku od jednej strany "reznej rany"až po druhú (priestor Pacifiku). Kôra Gaji bola popukaná a rozbitá zároveň, tak, ako ich poznáme dnes, len kontinenty boli vtedy všetky spolu. Už vtedy bolo jasné, ktoré platne zostanú ako kompaktné celky. Fyzikálne zákony nútili Gaju sledovať zákon (božie zákony) do poslednej litery. Dôležitý bol tvar. Musí to byť znovu guľa. Nakoľko Gaja zbavená takmer polovice svojej hmotnosti a polovica, ktorá bola rýchlo nahradená ľahkou a rýchlo sa pohybujúcou vodou, začala s tvorbou nového podmorského dna, pretože styk žeravého obnaženého plášťa s vodou, prudkým ochladením tvrdol a pochádzal zo samotného vnútra planéty, kde pôsobili iné tlaky a preto mala táto žeravá hmota zemského plášťa úplne iné fyzikálne vlastnosti, ako dnes pozorujeme na výsledkoch výskumov podmorskej platne. Vonkajšie jadro stratilo schopnosť rotovať pod dolným plášťom, "zaseklo sa". Bolo narušené - zbortené geomagnetické pole, pevné jadro so svojimi magnetickými vlastnosťami nebolo narušené, ale chýbala pravdepodobne veľká časť vonkajšieho jadra. Elektricky nič nefungovalo. S oslabeným elektromagnetickým poľom nefungovala ochrana proti nežiadúcemu žiareniu z vesmíru. Vyzerala ako napoly rozkrojený pomaranč. Bol to vlastne jeden obrovský kráter, ktorý sa dnes nachádza v mieste Pacifiku a tolko omielaná teória o posuve zemských dosiek tu má prvopočiatok. Máte oči a nevidíte, je biblický výrok a čo sa človeka - ludstva a hlavne geológov týka, je to stopercentná pravda. Sme slepí a hluchí. Mienim tým ten obrovský pacifický kráter. Každý kráter sa vyznačuje určitými charakterovými vlastnosťami. Pokial tento kráter vznikol nárazom inej planéty, tak charakteristické prvky krátera by sme museli nájsť už pri samotnom pohlade, ale z vtáčej perspektívy. Najlepšie zo satelitu. Keďže sú všetky kontinenty odvtedy už popresúvané na iné miesta a zemegula je znovu guľatá, ťažko je nám identifikovať miesto kráteru. Urobme si retrográdny posuv kontinentov do východzej polohy Pangea a pospájajme kontinenty dohromady a potom nám ten kráter musí ukázať svoju tvár. To čo nám školská veda predkladá ako samozrejmosť, že Andy a Kordiliery vznikly tlakom podmorských dosiek sa snažte rýchlo zabudnúť, pretože to sú gigantické kráterové okrajové valy. Vznikli nárazom cudzej planéty a materiál, ktorý je predmetom záujmu Prof. P. Hoffmanna, nachádzajúci sa v púšti Namíbie (SnowBall Theory), prekrásny Grand Canyon a všetok material, napríklad západoaustrálskeho regiónu Pilbara sú spadové zložky po tejto katastrofe, celkom ako pri vývrhu materiálu sopečného pôvodu, ale značne gigantománsky. Austrálsky kontinent musel počas tejto katastrofy ležať tesne vedla afrického kontinentu. Ako vzniká kráter pri dopade impaktu je nám všeobecne známe. Všetok materiál vyvrhnutý z krátera dopadá nie do krátera, ale von do okolia krátera. Pri tejto gigantickej zrážke by nemalo byť čudné pozorovať rozsiahle presuny vyvrhnutého materiálu a lávy, pochádzajúcej z oblasti horného plášťa, vzdušnou cestou až na tisíce kilometrov. Pilbara v západnej Austrálii, pre európana nie je tak známa ako Grand Canyon v Amerike, ale poskytuje minimálne také isté krásne zákutia výrazne červenej pôdy ako Grand Canyon, oblasti s červenou pôdou v Chile, Peru, Patagónie a púšť Namíbie. Namíbia bola pred touto katastrofou v blízkom susedstve s Patagóniou v Južnej Amerike. Sú to nezvyčajné prírodné úkazy. V Pilbare (obr.:Pilbara-Quele:Bibliothek des Wissens, Unsere Erde ein Aktiver Planet), tečie potok na vápencovom podklade, ktorý je asi 150 Miliónov rokov starý. Tento vápencový podklad je ten, ktorý pred katastrofou tvoril morské dno praplanéty vytvorené sedimentáciou. Nad ním, čuduj sa svete, vidno tmavočervený zvrásnený sedimentovaný kameň, ktorý je výrazne starší, až okolo 500 Miliónov rokov. Zdá sa, že sa tu svet otočil hore nohami. Veda nevie vysvetliť túto okolnosť. Táto istá skutočnosť sa musí vyskytovať aj v Namíbii a aj Grand Canyone. Aj na týchto miestach sa musí vyskytovať v podloží mladší buď vápenec, alebo granit. Všetky geologické stopy nesúce známky gigantického vrásnenia povrchu zeme majú tiež pôvod v katastrofách po tomto strete oboch planét. Ako chceme vysvetliť vznik austrálskeho Ayers Rock (obr. Ayers Rock)
v Uluru-Katatjuta National Park? Nie je to náhodou kus jednoliateho monolitu pochádzajúceho z obrovského krátera po tomto gigantickom strete, ktorý sa vzdušnou cestou prepravil až do centra austrálie? Ako vysvetlíme stopy po zjavnej sedimentácii vrstiev materiálu tohto monolitu, ktorý je v rozpore s naším chápaním? Usadeniny a sedimentovanie sa tvoria vždy vo vodorovnej polohe. Prečo práve pri tomto monolite prebehla sedimentácia zvislo? Vek Eyers Rocku je daný na 600 Miliónov rokov. Skoro ako spomínaný sedimentovaný kameň v Pilbare. Rozdiel je len 100 Miliónov, ale obe formácie pochádzajú z jedného a toho istého kalendárneho dňa v ktorý sa gigakatastrofa konala, takže časové údaje o veku týchto formácií sú bezpochyby nepresné. Ako môžeme uveriť spolahlivosti datovania týchto hornín rádiokarbónovou metódou? Podľa mňa, spolahlivý model datovania ešte neexistuje, ale pokial nájdeme spolahlivý model chronológie geologických udalostí a ich príčin, tak možno datovanie nebude až také podstatné.
Pokračovanie vývoja udalostí... Vplyvom síl sa snažila tlakom zo spodu na novovytvorené morské dno, vytvoriť homogénnu guľu, aby sa mohla dať do pohybu rotácia planéty pôsobením ozdraveného vonkajšieho jadra a vytvoriť tak rovnováhu príťažlivých a odstredivých síl. Okrem iného, pod vplyvom obrovskej straty hmoty, sa znížil tlak na zemské jadro a aj pevnina, z ktorej odišla voda, bola zrazu vystavená úplne novým tlakovým podmienkam a tým k strate hustoty. Niekde vo vnútri zeme pod kôrou sa určite nachádza aj pozostatok mesiacov Planéty-X, ich jadrá, ktoré môžu byť príčinou anomálie v tzv. Van Allenových pásoch a v celkovom magnetickom poli zeme. Vnútorné pevné jadro nezmenilo svoje vlastnosti a preto si myslím, že je potrebné popremýšlať o jadre, keď pôvodná planéta bola vystrojená adekvátnym jadrom na základesvojho vzniku akréciou - sedimentáciou a v súčastnosti je to, to isté jadro, pod vplyvom tejto zmeny, v oveľa menšej planéte. V tejto časti procesu muselo vzniknúť obrovské množstvo pary a do atmosféry sa muselo dostať nesmierne množstvo dymu a prachových častíc, ktoré vyvolali skleníkový efekt. Po tomto náraze musel dopadať na obnažený povrch planéty všetok materiál, ktorý bol príťažlivosťou planéty Zem späť pritiahnutý vo forme dažďa kameňov, vody a ľadu. (čítaj: "Schneeball Theorie") Ostatný materiál, ktorý sa dostal z dosahu príťažlivých síl planéty Gaja, zostal v priestore voľne poletovať a lieta dodnes v novozoskupenej forme pásu Asteroidov a vzniku nového fenoménu - kometálnych lietavíc a meteoritov. Tieto kusiská kameňov dodnes dopadajú na povrch Zeme a vieme ich veľmi jednoducho identifikovať. Hovorím o Chondritoch, alebo o Achondritoch, o ktorých vieme celkom iste z výrokov geochemikov, ktorí hovoria, že "Zem môže pochádzať z rovnakého kozmického odpadu ako práve tieto Meteority". Sú to pozostatky po tejto katastrofe a citovaný výrok chápem opačne, že meteority pochádzajú zo zeme, teda z Gaji. Hustota materiálu a chemické zloženie chondritu je na rovnakej úrovni ako najhustejšia bazaltová vrstva zemskej kôry vyskytujúca sa až v hĺbke 50-60km (udávajú sa aj vyššie čísla) pod povrch Zeme (pevniny), píše sa v "Der Aufbau Der Erde str.43. Čo sa dialo ďalej? Dostať sa do guľovitého tvaru a vytvoriť znovu glóbusovitý tvar nebol problém vo vnútri planéty, pretože sa to začalo diať najprv okolo jadra, kde bola hmota obalu jadra tekutá skoro ako voda. To značí, že novovytvorené provizórne morské dno, kam sa nahrnula všetká voda z planéty, aby sa vytvorila znovu guľa, sa začalo dvíhať, rásť, tlakom elastického plášťa. V tejto etape "zachranných prác", môžeme smelo premenovať GAJU na ZEM. Tu nastala nová éra a Pangea, je naozaj smutný pozostalý prakontinent pôvodnej Gaji, lebo zostatok pevného kamenného dna Gaji sa po prvýkrát vynoril z vody po náraze s mesiacmi a s Planétou-X, lebo sa vody presunuli do odrazenej - chýbajúcej časti. Tento moment sa zaznamenáva v knihe kníh - Biblii, kde Boh oddelil vody (Boh - ako fyzikálny zákon). Vody sa presunuli do chýbajúcej polovice planéty a ostatná sa rozpŕchla vo vesmíre. Tu by som chcel znovu poukázať na to, že polovica planéty (alebo, minimálne tretina) aj s vodou a ľadom, bola nárazom mesiacov (Mardukových) a konieckoncov aj samotnej Planéty-X, rozohnaná do nekonečného priestranstva slnečnej sústavy a stratili schopnosť udržať sa v priestore príťažlivých síl pôvodnej planéty a zostala im väzba iba na Slnko a miesto tejto kolízie, kam sa stále vracajú po svojich novonadobudnutých dráhach. Zámerne som pužil meno Pangea, lebo je nám známa z vedeckých prác o putovaní kontinentov a v tektonike. Vtedy bola Pangea ešte kompletná, ale už vtedy tam boli zlomy, praskliny. Pokiaľ si máme domyslieť kompletnú planétu ešte pred katastrofou, tak by sa dalo len tak od oka predpokladať, že z Gaji zostala len jedna štvrtina pevnej kôri. Na mieste, kde vznikol Pacifický chrbát a iné okolité moria je miesto chýbajúcej polovice planéty. Tá nezostala po náraze guľatá. Bol to netvor. Príroda, fyzikálne zákony (božie zákony), sa postarali o to, aby vznikla rovnováha, aby sa zbavila zem excentrických síl rotácie, aby sa obnovila činnosť jadra, aby sa vytvorila znovu guľa. Tu nemusela znovu nastúpiť forma akrécie a diferenciácie, pretože plášť a jadro boli žeravé . Pozostalá kôra z Gaji samozrejme nepasovala tvarovo a musela sa tvarom prispôsobiť. Sprvu bola akosi veľmi hranatá, lebo pôvodné (dnes kontinentálne dosky), obnažené dno mora, ktoré tvorilo pôvodne kôru Gaji už vtedy o hrúbke 60-80km bolo príliš pevné a málo tvarovateľné (pozri sériu obrázkov: Impakt). Severoamerická časť kontinentu sa musela veľmi dlho držať európskeho kontinentu a pred uzatváraním guľového tvaru vyčnievala ako skalný previs ponad vodu a pod ňou narýchlo vytvorenou morskou doskou, až sa konečne od Európy odlomila a spadla do mora na pacifickú dosku, už ztuhnutú, kde dnes pozorujeme, ako sa Pacifický hrebeň stráca pod severnou Amerikou, je toho logickým dôkazom. Tam sa pacifická doska kĺzavo podsúva pod americký kontinent a tam v tých miestach sa nachádza revír s večným ohniskom zemetrasení, kde sa tlaky kopia a uvoľňujú. Severoamerický kontinent "nie je" odtláčaný rozpínajúcim sa pacifickým chrbátom takou mierou, ako ostatné kontinenty. To severoamerický kontinent sa posúva do stredu Pacifiku po tejto pacifickej doske. Pritom práve táto časť sveta, zohráva najdôležitejšiu úlohu posuvov ostatných dosiek pri vyvážení všetkej hmoty v rotujúcom systéme. Tu má prvopočiatok teória o posuve tektonických platní, kde boli ešte všetky dnešné pevninské dosky pospolu a tvorili jednotnú popraskanú pevninu "Pangea". Podmorský hrebeň nám pripomína jeden obrovský zips, ktorý sa otvára, keď je pod ním pretlak, teda, keď prevyšuje tlak pod platňou nad tlakom zhora nad platňou. Rozpŕchnutú časť odštiepenej planéty Gaja môžeme dodnes pozorovať v našej slnečnej sústave, ako asteroidy v pásme asteroidov, meteority a kométy, ktoré nás po tejto kolízii často, alebo menej často navštevujú. Čas, je vecou pohľadu viazaný na veľkosť ptiestoru. Elektrón obieha jadro odhadom 36000 krát za sekundu (ale nie je to pravidlom) - len si uvedomte, v akom malom priestore. Človek harmonizuje s časovou jednotkou 1 deň. Čo je doba jednej otáčky zeme okolo svojej osi. Jeden rok je doba obehu našej Zeme okolo slnka. Slnečná sústava obehne okolo centra galaxie za 200 miliónov rokov. Nemal by niekto vymyslieť nejaké Titus-Bodeho pravidlo aj vo vzťahu "veľkosť hmoty a čas"? Viete, ako si uvedomuje čas protivná mucha, keď ju prudkým pohybom ruky chcete zabiť? V rozsahu chápania času slnečnej sústavy sa táto udalosť odohrala pred veľmi krátkou dobou. Takže, sústavná aktivita pohybu telies okolo nás, spôsobuje z času na čas aj hraničné udalosti, ale pre krátkosť ľudského života, si to ako ľudia, vôbec neuvedomujeme a staré písomnosti o týchto dávnych udalostiach považujeme za "rozprávky" starých otcov a v knižniciach ich zaraďujeme do regálu s nápisom "Mýty a Báje".
Pevninská doska je v priemere 50-60km hrubá, vykazuje nižšiu hustotu, pretože vznikala ako prapôvodná kôra planéty Gaja s atmosférou ako planéty plynového typu, následne tekutý povrch (prapolievka?). Hmotnosť planéty Zem nepripúšťa možnosť, že mala v obdobiach svojho vzniku žeravý povrch. Nie sú prítomné prvky na túto teóriu, teda, aspoň nie v dostatočnom množstve. Túto teóriu nepripúšťam. Vývoj má tiež svoj postup a musela najprv prebehnúť akrécia. Až potom sa teplo začalo šíriť zvnútra, pod vplyvom obrovského tlaku a na povrch sa nikdy nedostalo, pretože, až keď pod vplyvom vysokého tlaku začalo vznikať teplo priamo v strede, kde je teraz jadro a až keď dosiahlo takú hodnotu, že sa materiály začali topiť, bola spustená diferenciácia - vznikanie vrstvenia látok od najťažších až po najľahšie a pekne od stredu. Ešte nebola prítomná žiadna atmosféra nad planétou, všade vládol nesmierny chlad. Ako na ostatných planétach, ktoré nemajú atmosféru. Až spustením diferenciácie a dosiahnutia blízkopovrchových vrstiev sa ľahké prvky dostávali na povrch - von. Boli to plyny všetkého druhu a mám zato, že sa začal viazať kyslík s vodíkom a padal na zem vo forme snehu či ľadu, ktorý sa na privrátenej strane k slnku roztopil. A zrazu bolo znovu dosť chladiaceho média na povrchu planéty, tým sa zabránilo rozžeraveniu povrchu. Je namieste teória SnowBall, ktorou sa zaoberá americký geológ Profesor Joseph Kirshvink? Jeho práca mi veľmi pomohla v hladaní súvislostí. Naprotitomu, podmorská doska je cca 10-20km hrubá a jej hustota je vyššia práve preto, že vznikla bleskovým ochladením vodou, ktorá vnikla na miestach chýbajúcej - odrazenej polovice planéty Gaja, ktorá sa snažila znovu nadobudnúť tvar pravidelnej guľe, na základe rovnomerného rozloženia príťažlivých a odstredivých síl rotujúceho telesa. 99,8% z celkového objemu našej planéty je tekutá magma, a to sú najlepšie predpoklady, aby sa to stalo v čo najkratšom možnom časovom úseku.
Bližšie k teórii Snowball Earth nájedete na:
03.5 Jadro Zeme je staršie, ako si myslíme.
(uvádza sa na internetovej stránke www.spiegel.de ) od : Alexander Stirn
Zriedkavé zrná ešte zriedkavejšieho chemického prvku nechávajú vedcov hádať o veku jadra Zeme. Aj teória vzniku Hawaiských ostrovov musí byť podľa možností znovu premyslená.
Zrná minerálu sú rovných 13 milimetrov veľké - a predsa môžu, dnes platnú časovú tabuľku vzniku Zeme ohroziť. Prinajmenšom vypovedajú tie zrná, ktoré našiel medzinárodný tím výskumných pracovníkov v Kalifornii a Oregone, o veľmi dlhých dejinách. Ako uvádzajú experti v US vedeckom magazíne "Science", pochádzajú tieto nálezy zjavne z bývalého dna oceánu. Boli vytlačené hore severoamerickou kontinentálnou platňou, vymyté dažďom a nakoniec nazhromaždené v potočných korytách.
Prekvapenie: Nálezy obsahujú nezvyčajne vysoký podiel chemického prvku osmium. Tento zriedkavý kov sa na povrchu zeme takmer vôbec nenachádza, ale 2700 km pod zemou v zemskom jadre sa naproti tomu vyskytuje relatívne vo vysokých koncentráciách. Tak hlboko naši geológovia vŕtať nevedia a preto sú odkázaní na kamenivo bohaté na osmium z povrchu zeme.
"Osmium ľúbi železo", povedal Anders Meiborn z US - Stanford University. Takto boli nájdené v meteoritoch s vysokým obsahom železa veľké množstvá tohto chemického prvku. Keďže aj zemské jadro pozostáva väčšinou zo železa, domnievajú sa goelógovia, že jadro formálne priťahuje osmium. Pokiaľ sa tento kov predsa len objaví v plášťi, koncentruje sa v jasne ohraničených priestoroch. Keď Meiborn s kolegami skúmali na vzorkách rozbor rôznych rádioaktívnych izotopov osmia, zažili dve prekvapenia. Skúmané minerály zjavne kryštalizovali vo dvoch etapách - v čase pred minimálne 256 a maximálne 2644 miliónmi rokov. Tento osmiový "otlačok prsta" nám poukazuje nato, že tieto kovové zrná pochádzajú z regiónu vonkajšieho jadra, ktoré vzniklo vtedy, keď už bolo vnútorné jadro skryštalizované. Z týchto dát vedci usúdili, že sa jadro formovalo už 250 miliónov rokov po vzniku Zeme - výrazne skôr, ako sa doposiaľ myslelo. A to mohlo mať opäť vplyvy na výstavbu magnetického poľa Zeme. Aj tok horúcej magmy v zemskom plášťi a aj pohyb na ňom plávajúcich kontinentálnych platní závisí od stavu zemského vnútra. Súčasne nás osmiové nálezy privádzajú k výrazným podobnostiam so vzorkami lávy z Hawaia a zo Sibíra. To je podľa domnienky výskumníkov veľmi blízko toho, že Hawaiské ostrovy vznikli magmatickými vežami, ktoré sa ťahali od zemského jadra až k zemskej kôre. Nie je to však isté, lebo geológovia nemohli robiť výskum na mieste, boli z väčšej časti odkázaní na domnienky. "Ešte sme nemali nikdy vzorky zemského jadra v ruke a niečo také ani nikdy nebudeme mať", povedal Quentin Wiliams z University of California. "Môžeme ale na ďaľšie poznania ako terajšie dúfať - ako na slabú vôňu jadra Zeme". Toľko správa z Der Spiegel.
Nález osmia pripisujem jednoznačne zrážke našej Zeme s cudzím telesom, ako som ho popísal vyššie. To by bolo tiež jedno dôveryhodné vysvetlenie, ako sa dostalo na povrch Zeme.
Dnes prevláda všeobecný názor, že darvinizmus je ideológia. Jednoducho, dnes už panuje iná pravda a to Darvin vtedy určite netušil, že raz bude jeho teória spochybnená a ľudstvo intelektom vyspelejšie ako za jeho života. Má ale pravdu, funguje postupný vývoj, ale na našej Zemi je tento vývoj prerušovaný sústavne globálnymi, alebo regionálnymi katastrofami, ktoré majú úžasný vplyv počas spamätania sa prírody z katasrof, takže, ako taká nefunguje, nie je na to dostatočný časový priestor. Práve preto sa bránil zverejnenia tejto teórie, pretože si nebol svojou prácou až taký istý. V dobách pred katastrofou panovali dlhú dobu vyvážené podmienky, panovala harmónia, ale po katastrofe vznikli zrazu nové životné podmienky a všetko sa tomu muselo prispôsobovať. Nová éra, nový svet, nový vek. A tam bol zaručene štart rozmachu života v mori. Mimochodom, viete ako sa Darvinova teória stala súčasťou vedeckého názoru a za akých okolností bola prijatá do školských učebníc ako všeobecne platný senzus (senzácia)? Čítaj na www.orthodoxia.cz - článok "Spor o Darvina" spracovaný podľa rovnomennej knihy Phillipa E. Johnsona.
Vedeli ste, že...
obr.: pod povrchom zemského plášťa bol objavený
gigantický úlomok pevného skalného materiálu.
http://www.smu.edu/newsinfo/releases/99063.html
Úlomok pevného telesa pod zemským plášťom.
Dallas, USA, 30. Okt. 1999 - Prekvapujúci objav urobili americký vedci v hlbinách pod povrchom zeme: Našli gigantický pevný úlomok uskladnený pod zemským plášťom. Prístroje, ktoré zaznamenali tento objav, mali pôvodne zaznamenávať skúšky podzemných atómových testov. O to prekvapenejší boli výzkumníci Southern Methodist University, keď neočakávane narazili na tento úlomok. Ten kolos meria 130km v priemere a je neuveritelných 600km vysoký. Jeho pozícia pod povrchom je 800km v priestore západného karibského mora.
Na základe výsledkov prieskumu sa zdá, že sa úlomok pohybuje smerom k jadru zeme. Predpokladá sa, že ten obrovský úlomok pochádza z tzv. Subdukčnej zóny. Pritom sa jedná o priestor, kde sa oceánska kôra posúva pod kontinentálnu platňu. Ako sa v skutočnosti úlomok pohybuje, nemôžu vedci jednoznačne ešte nič povedať.
Súčsné ponímanie geofizikálnych pochodov budú na základe tohoto objavu najpravdepodobnejšie hodené cez palubu. Doteraz sme boli tej mienky, že spodný plášť zeme, ktorý sa nachádza 700 až po 3000km pod povrchom zeme, pozostáva z homogénnej substancie. Vedecká pracovníčka Ileana Madalina Tibuleac, ktorá sa podielala na výzkume potvrdila, že vedecký svet sa musí preorientovať v myslení.
