02.3 Planéty Slnečnéj sústavy

/Tektonika zemských platní/

/Chýbajúce pevninské dosky/

 

          V ďaľšej časti vývoja slnečnej sústavy, po vzniku základnej hviezdy, nasledoval vznik a vývoj samotných planét. Vznik slnečnej sústavy sa datuje na približne 4,6miliardy rokov z medzihviezdneho plynu a prachu, v ktorého centre leží naše slnko. Nabaľovaním a akréciou sa vytvorili na vnútorných dráhach z ťažkých prvkov pevné planéty a na vonkajších dráhach planéty z ľahkých prvkov. Aj tu v týchto dimenziách prebiehala akási akrécia a diferenciácia - triedenie ľahkých a ťažkých častíc hmoty vo voľnom priestore. Najťažšie, čo najbližšie k jadru slnečnej sústavy (k slnku) a ľahšie ďalej od slnka. Obraz obsahu hmoty Slnečnej sústavy je nasledovný: Slnko je majiteľom 99,86% všetkej hmoty slnečnej sústavy a na ostatné planéty pripadá len úbohých 0,14% a z týchto 0,14% len samotný Jupiter vlastní 71,0% (0,0994%), Saturn ďaľších 21% (0,0294%) a zostatok pripadá na ostatné planéty. Vnútorné planéty - Merkur, Venuša, Zem, Mars sú malého priemeru a majú vysokú hustotu (~ 5 g/cm?) a pozostávajú prevažne zo silikátov, z kovov je to železo, majú pevnú kôru a riedku atmosféru. Merkur nemá žiadnu atmosféru. Naproti tomu vonkajšie planéty - plynový obri - podobný Jupiteru a to: Jupiter, Saturn, Uran, Neptun majú obrovský priemer, ale veľmi malú hustotu (~ 1,5 g/cm?) a pozostávajú prevažne z plynov (H2, He), ľadu (H2O, NH3, CH4, CO2), nemajú žiadnu pevninu, ale zato hustú a bohatú atmosféru siahajúcu do ohromných výšok. Pluto a jeho mesiac Charon je zvláštny prípad v slnečnej sústave. Pravdepodobne vznikol kolíziou Asteroidu/kométy s Neptúnom. Je veľmi malý, má excentrickú obežnú dráhu a veľmi malý odstup Pluta od svojho mesiaca Charona (podľa: http://www.iuw.uni-vechta.de/personal/oekologie/schmidt/geoscript1.html   Dipl.-Geol. G. Schmidt, Institut für Umweltwissenschaften ).

Viem si hravo predstaviť vznik a nabaľovanie sa materiálu v prstenci prachu a plynu, kde spočiatku prevládal chaos a akonáhle bolo slnko, naša centrálna hviezda, obdarené vlatnosťou "príťažlivosť", muselo na povrch slnka dopadať enormné množstvo molekúl a ťažkých prachových častíc, medzičasom vzniknutých hrúd a zlepencov hrúd. Až dlho potom, keď sa nakoniec dalo do pohybu jadro a vznikol elektromagnetizmus, začal sa proces vzniku planét. Tu, v tomto momente, muselo dochádzať k najväčším zrážkam molekúl a hrúd doposiaľ vytvorených, keď sa preskupoval tvar nepravidelný bez akéhokoľvek pohybu (zdanlivého) do pravidelného rotujúceho prstenca, v ktorom už vládol proces harmonizácie. To musel byť jeden chaos. V tomto chaotickom beztvarom priestore okolo vznikajúceho Slnka už lietalo veľké množstvo hrúd materiálu, ktoré sa postupom času nabaľovali do jednotlivých planét, krúžiacich ďalej okolo Slnka. Z poznaní je veľmi zaujímavý fakt, že najbližšie k slnku vznikli štyri planéty s najväčšou hustotou a z najťažších prvkov. Ostatné sú obri s malou hustotou a zložené prevažne z ľahkých prvkov. Aj planéty nadobúdali postupne vlastnosti ako: hmotnosť, hustotu, príťažlivosť, jadro, polaritu  a rotáciu - s ňou odstredivú silu. Tento proces ešte nie je ukončený, ešte stále sa zrážajú molekuly, zrniečka prachu, padajú meteority a kométy na všetky planéty slnečnej sústavy. V tejto ranej fáze medziplanetárneho vývoja vzniklo 9 planét, ktoré už miliardy rokov obiehajú okolo slnka na vonkajšom okraji mliečnej dráhy. Slnko je jadrom nášho planetárneho systému. Naša slnečná sústava obieha okolo galaktického centra rýchlosťou 200 km za sekundu a jeden obeh okolo galaxie urobí cca za 200 milion rokov. Planéty sa pohybujú v eliptických dráhach okolo slnka a sú uväznené v slnečnej sústave vo svojich dráchach vplyvom obrovskej hmotnosti a gravitácie slnka. Čím je planéta bližšie k slnku, tým rýchlejšie sa musí po svojej dráhe pohybovať. Každé spomalenie by znamenalo pád do rozžeraveného slnka, práve kvôli jeho obrovskej príťažlivosti. Naša zem potrebuje obletovú rýchlosť 30km/sek a jeden rok k obletu slnka. Pluto potrebuje na oblet slnka 284 rokov.

 

03. Planéta ZEM

 

03.1 Tektonika zemských platní

 

Táto kapitola úzko súvisí s kapitolou, kde vysvetľujem možnosť posuvu pólov a zmeny smeru rotácie zeme a vysvetlím pohľad na našu Zem, tak, ako to cítim ja. Veľmi si prajem, aby ste akceptovali - aspoň na chvíľu, prítomnosť iného vesmírneho telesa v našej slnečnej sústave, tak ako o tom hovorí Zecharia Sitchin a Velikovsky. Prinajmenšom, pokiaľ neprečítate aj nasledujúce kapitoly, lebo vychádzam z toho, čo sa hovorí v Biblii na mnohých miestach o Hospodinovi zástupov a čo vedeli Sumerovia s naprostou istotou a pripadalo im to všedné - normálne a nerobili z toho žiadnu vedu, bolo to základnou súčasťou ich chápania sveta.

Očakávam, že narazím na spústu oponentov a budem možno hodený do jedného vreca s "fantastom" Velikovským a inými, ale aj napriek tomu, že sa veľa jeho tvrdení potvrdilo, práve on to pomenoval pravým menom a nikto na to absolútne nereagoval novým pohľadom.  Táto kniha, je vyjadrením ponímania sveta, ako ho chápem ja. Dnes, teraz v túto hodinu. Zajtra, možno bude platná iná pravda, možno sa mi dostane nejaká dôležitá informácia do rúk, ale ja očakávam a pevne verím, že moja pravda bude pravdou aj pre vás. Nechcem nič, len posunúť myslenie kúsok vpred prelomením Damoklovho meča a podeliť sa s vami a s ostatnými čitateľmi o moje pocity a myšlienky o tom všetkom.

      "Tektonika".: - je spoločný názov pre procesy, odohrávajúce sa na povrchu planét, spôsobené ohrievaním z vnútra. Tektonické procesy prebiehajú na povrchu tých telies, ktoré prekonali "diferenciáciu" a ktoré majú povrchovú kôru, pod ktorou je vrstva roztavenej látky. Rozsiahle pohyby tejto roztavenej vrstvy ovplyvňujú kôru, spôsobujú vznik zlomov, vrásnenia a tvorbu pohorí. Povrch niektorých mesiacov vyzerá, ako keby tam prebiehala tektonická činnosť (napr. Ariel a Europa). Tektonika platní (často aj -tektonika zemských dosiek-) pokiaľ je nám známé, prebieha jedine na našej Zemi. Zemská kôra sa skladá z pevných - ztuhnutých platní (dosiek), spočívajúcich na nižšie uloženom roztavenom plášti. Vzájomná poloha týchto platní sa mení každý rok o niekoľko centimetrov. Pri vzájomných nárazoch dochádza k zemetraseniam, vulkanickéj činnosti a iným formám geologickej aktivity. Výsledkom sú stredooceánske hrebene a nové (???) horské masívy na kontinentoch.

      "Diferenciácia" je proces, pri ktorom vzniká vrstevnatá štruktúra planetárnych telies. Vnútro telesa, ktoré vďaka "akrécii"  (nabaľovaniu) narástlo do dostatočnej velkosti, sa začína taviť pôsobením vysokého tlaku a vplyvom tepla uvoľneného rádioaktívnym rozpadom. Vplyvom pôsobiacej gravitácie sa materiály s väčšou hustotou dostávajú do väčšej hĺbky, kde vytvárajú jadro, zatiaľ čo materiály ľahké s nižšou hustotou sú vytláčané smerom k povrchu, kde vytvoria plášť a kôru. Pri planétach zemského typu viedla diferenciácia k vytvoreniu jadra, zloženého napr. z niklu a železa a povrchových vrstiev, zložených prevažne z hornín. Chemické zloženie asteroidov a meteoritov svedčí o tom, že ich materské telesá boli dostatočne veľké na to, aby prešli diferenciáciou predtým, než sa rozpadli.

Táto posledná veta je vyjadrením zástupcov exaktnej vedy a meteority  s asteroidmi si beriem za svedkov udalostí, ktoré opisuje Sitchin. Jedine keď pripustíme, že udalosti o vzniku sveta, ktoré nám Sitchin priblížil vo svojom diele "Dvanásta planéta", ktoré sa zakladajú na starobylom poznaní, tak nám bude veľa vecí až príliš jasných. Všetko ostatné okolo toho je nad rámec tejto časti knihy. Poznanie Sumerov o vzniku sveta nám totiž podáva úžasnú možnosť pochopiť aj vzhľad našej Zeme, tektoniku a katastrofy vo forme ohňa a vody. Lenže spústa ľudí sa k tejto literatúre vôbec nedostane, a spústa ju odmieta pre svoj skepticizmus.

Akrécia, diferenciácia a tektonika sú vedecké pojmy súčasnej vedy, ktoré nám svojimi slovami vyjadrujú vznik a postupy zmien postupným vývojom, niečo ako Darvinova teória v kosmológii a geológii, proste vývoj. Nikto ešte vážne neuvažoval o tom, prečo sú pevninské dosky hrubšie ako morské? Nikto nevie podať logické vysvetlenie? Uvedomme si jednu vec, a to, že obyčajný kameň, z ktorého sa skladajú zemské dosky je neživého pôvodu a preto nemôžu samé narásť do takej hrúbky, tak  rozdielnej od dosiek morského dna. Neexistuje mechanizmus, ktorý pripúšťa, aby pri diferenciácii vznikli dva druhy zemských dosiek - jedna hrubšia a jedna tenšia. To by už nebola diferenciácia, ale ako sa kreacionisti vyjadrujú, zázrak.

Diferenciáciou sa dosiahne vždy rovnako hrubá vrstva, ktorá je vždy rovnako vzdialená od stredu, či okolo jadra zeme. Toto pokladám za pevný princíp prírody a okrem toho je to aj logické.  Ako je teda možné, že Zem sa skladá z dvoch rôznych typov a už aj naoko tak veľmi rozdielnych dosiek?  Pokiaľ by to tak malo byť, tak mám vážny dôvod tvrdiť, že diferenciácia ako teória nie je pravdivá a vedci urobili závažnú chybu s jej podporou a zavedením do učebníc a encyklopédií. Už v 17. storočí poukazovali bádatelia, že náramne pasujú do seba americký a afro-európsky kontinent, spojili ich dohromady a pomenovali Pangea. Celkom zjavne pasujú do seba, ale v tomto prípade, čo sa diferenciácie týka, si musíme položiť otázku, ako je to možné? Čo a ako to bolo predtým? Najväčšiu zásluhu v rozširovaní názoru spojených kontinentiov má nemecký meteorológ a geofyzik A. Wegener (1880-1931). Toto sa akceptuje vo vedeckých kruhoch.

Spojme všetky kontinenty, teda, všetky pevninské dosky do jedného celku a zistíme len odhadom, že pokrývajú zemský obal niečo málo nad 30%. Ostatných cca 70% je morské dno a to je úplne iného charakteru a fyzikálnych vlastností. Iná hrúbka, iná hustota. A vôbec, prečo boli kontinenty spolu? Čo bolo predtým a ako je možné, že si nikto nekladie otázku, či sa naozaj všetky kontinenty nachádzali spolu, teda na jednej strane planéty, čím museli tvoriť nezmyselnú rovnováhu síl planetárnej gule? Prečo sú tu takéto rozdiely hrúbok dosiek?  Rotácia planéty by s nerovnomerným rozložením hmoty musela mať ťažisko, okolo ktorého rotuje posunuté, bokom a točiť sa výrazne excentricky.

V roku 1933 prezentoval Ott Christoph Hilgenberg (1896-1976) spis o "Rastúcej zemeguli" v Berlíne. Hilgenberg je uznávaný ako pionier teórie Expanzie zeme, ktorú skoncipoval na základe pozorovaní Alfreda Wegenera - otca tektoniky zemských platní. Táto teória vychádza z toho, že kedysi dávno v histórii zeme boli všetky kontinenty spolu a vytvárali jednoliaty povrch, vtedy ešte malej planéty s vodným obalom, ktorá postupom rastu - expanzie zeme popukala a začala rásť (asi ako keď nafúkneme balón), čo do objemu a v priestoroch zlomov sa vytvoril dnes pozorovaný podmorský obal kôry. Počas nesmierne dlhého obdobia expanzie narástla naša zem do dnešných rozmerov, kontinenty sa vynorili z pod hladiny morí a voda sa zhromaždila v miestach, kde ju dnes pozorujeme, pričom podmorská kôra je z iného materiálu ako pevninská. Veľmi zjednodušene, ale pripomenúc detaily súčasného stavu si musíme povedať, že dnešné kontinenty pozostávajú v najspodnejšej časti skoro po celej ploche z granitov, ktoré náramne pasujú do seba, aby vytvorili uzatvorenú guľu. To by mala byť tá prapôvodná Pangea. Naproti tomu ale, všetky moria a oceány tvoria dnes 70% z celkového povrchu zeme a morské dno netvorí granit, ale o stupeň tvrdší bazalt. Celkom iné, tvrdšie kamenivo. Iný charakter zloženia. Povrch zeme sa zväčšil (podľa tejto teórie) o rovných 70%. V tomto prípade excentricita rotácie zeme nemá opodstatnenie, pretože podľa tejto teórie sa kontinenty od seba vzďalovali (vzďalujú-?) s rovnakým odstupom, čo zabezpečovalo pravidelné rozloženie hmoty na povrchu zeme. V roku 1933 mohla byť táto odvážna teória hádam aj prijateľná. Dnes asi ťažko nájde zástancu, pretože sa vynárajú do popredia ďalšie otázky práve vo veci nepravidelného rozloženia kontinentov. Pcifik je príliš veľký a už na zbežný pohľad vytvára silný pocit, že rovnováha síl planetárnej gule (rozloženie kontinentov) nemôže byť v poriadku.

 

 

Obr.: -asi takto narástla naša zem

podľa O.C. Hilgenberga, nafúkla sa

ako balón

 

Aby som si v tejto veci urobil trochu jasno, zúčastnil som sa na pozvanie Prof. Dr. Konstantina Meyla ako privátna osoba dňa 24.Mája 2003 v Industriálnom múzeu východného Bayernu na zámku Teuern pri Ambergu veľmi zaujímavého stretnutia vedcov najvyššieho rangu v oblasti "tektonika", ktoré sa nieslo v znamení "Tektonika platní, alebo expanzia zeme?" z príležitosti 25. výročia úmrtia Otta Christopha Hildenberga a zároveň k 70. výročiu zverejnenia jeho práce známej pod názvom "Rastúca zemeguľa". Bola to pre mňa veľmi lákavá a zaujímavá tématika prednášok najpoprednejších kapacít geológie. Veľmi som sa chcel dozvedieť, či sú moje teórie pravdivé, alebo som so svojim myslením a predstavami ďaleko vedľa..

Najbúrlivejšiu prednášku, podľa môjho gusta, predniesol Prof. Dr. Konstantin Meyl so zakonponovaním "Neutríno Power" do svojich teórií. Znela príliš lákavo, ba až presvedčivo, že neutrína vyžarované slnkom a okolitým vesmírom, sú absorbované hmotou zeme, ktoré spôsobujú rast našej planéty. Okolitý svet túto teóriu neprijíma, pretože merania GPS sprostredkované satelitmi nevykazujú žiadny nárast obvodu zemegule v úrovni rovníka, čo znamená, že zemegula nezväčšuje svoj obvod. Naprotitomu ale, sa pozoruje zmena v rotácii zeme tým spôsobom, že sa pozoruje predlžovanie otáčky zeme. Sú to len zlomky sekundy a to by mal práve spôsobovať, podľa V. Müllera, nárast obvodu zeme a jej točivý moment. Inak povedané, podľa platných fyzikálnych zákonov, by malo byť spomalenie podmienené s nárastom polomeru zeme. Preto sa aj tie, takpovediac neomylné atómové hodiny musia každoročne korigovať. GPS merania to ale vyvracajú a z pohľadu mojej teórie funkcie zemského jadra, to spôsobuje meniaci sa sklon rotačnej osi k magnetickej osi jadra zeme, pretože odtial pochádza točivý moment zeme. Osobne sa prikláňam k teórii Tektoniky zemských platní (čo sa posuvov kontinentov týka), pretože je zjavné, že sa americký kontinent vzďaluje od afroeurópskej platni a sú až príliš viditelné stopy pravidelnosti vzďalovania, ale pôvod týchto síl je potrebné hladať v inom funkčnom modeli, ako nám tektoniku vysvetluje súčasná veda a sám Hilgenberg. V oblasti pacifiku je navonok badatelný výrazný posuvov platní, čo je spôsobené tým, že americký kontinent sa presúva do oblasti pacifiku z dôvodov vyváženia a rozloženia hmoty po povrchu zeme. Predlžovanie času otáčky zeme pripisujem za vinu skôr zemskému jadru, na základe jeho výnimočných funkčných vlastností, ktoré popisujem ďalej.

03.2 Chýbajúce pevninské dosky

Nikoho nenapadlo, že na povrchu našej zeme chýba 70% pevninných dosiek, ktoré tvorili kedysi jeden kompaktný, rovnorodý celok? Určite ste niekde videli grafické spracovanie "cestovania kontinentov" po povrchu našej planéty, kde podľa platnej teórie kedysi dávno v prehystorickej dobe, boli kontinenty spolu a tvorili jeden jediný kontinent - Pangeu, ktorá záhadným spôsobom popukala a tieto časti sa začali od seba vzďalovať. Prečo popukali? Prečo sa od seba vzďalujú? Tieto otázky si asi nikto nekladie aj napriek tomu, že je práve v tomto bode veľmi otázna platnosť teórií diferenciácie a akrécie? Ešte raz sa vráťme k odseku, kde je definovaná "diferenciácia", v ktorej sa hovorí "Vplyvom pôsobiacej gravitácie sa materiály s väčšou hustotou dostávajú do väčšej hĺbky, kde vytvárajú jadro, zatial čo materiály s nižšou hustotou sa tlačia smerom k povrchu, kde vytvoria plášť a kôru". Pri všetkej pozornosti, ktorú venujeme pozorovaniu okolitého vesmíru a rozčarovávame sa nad jej prekrásnymi dielami v rovnováhe a symetrii, by bola Pangea veľkým priestupkom tvorenia - vznikania. Obrovským zhrešením voči fyzikálnym zákonom. Práve preto mi víria v hlave ďaľšie otázky. Čo bolo predtým a ako vznikla tá nerovnováha? Postupnými pomalými procesmi alebo zrazu, následkom nejakej megakatastrofy? Kde sú tie chýbajúce pevninské dosky? Muselo to vždy tak byť, že tam, kde je teraz voda, bola voda odjakživa? Nie. Tá voda bola odjakživa nad dnešnými pevninskými doskami, o čom svedčia nálezy a prítomnosť morských fosílií a usadením na kontinentoch (pozri obr. Fosílie_Alpy). Na obrázku vidno fosílne amonity, ktoré sa našli v Alpách, hore vo vysokých nadmorských výškach. To sú fosílie z dnešnej pevninskej dosky, o ktorej tvrdím, pri pohľade na geologické nálezy, že bola súčasťou kompaktnej guľatej planéty, na ktorej po celom povrchu existovala hrubá - rovnako hrubá - doska (kôra) a na nej rovnako hrubá vrstva vody, získaná diferenciáciou ešte počas raného formovania planéty až dovtedy, pokiaľ sa nedostavila katastrofa vo forme stretu s iným vesmírnym telesom, ktorého rozmery si vieme len hmlisto predstaviť z následkov a z terajšej podoby našej matičky Zeme.

Fosílne amonity, ktoré sa našli v Alpách, hore na vysokých kopcoch, to je skutočnosť, ktorá  vážne nasvedčuje tomu, že tu naozaj more bolo, lebo sú to pozostatky živočíchov, ktoré žili kedysi v mori. Ďalší príklad je z kanadského prostredia, kde sa našli najstaršie kamenné útvary s vekom 3,86 miliardy rokov. V Austrálii tiež 3 miliardy rokov. Je proti mojej mysli, pozerať sa na tieto nálezy cez teóriu o zmene polohy mora a nebrať do úvahy pevninskú dosku, ktorá pláva na plastickej láve ako korkový štupeľ z fľaše na vode. Nedávno som navštívil priateľa Ernsta v hornom Rakúsku, ktorý sa krátko predtým vrátil z dovolenky v Indii, pričom navštívil v rámci tohoto poznávacieho zájazdu aj zem Lopasov, ktorá patrí do Distrikt "Upper Mustang" - uzatvorenej, pre turistov neprístupnej oblasti. Jedine na základe zvláštneho a spoplatneného povolenia vlády sa dá do tejto prekrásnej Tibetskej doliny vstúpiť a navštíviť ríšu národa Lo, ktorí sú etnickými príslušníkmi tibetských Bothiov v ríši kráľovstva Lo Mantang. Z tejto cesty si okrem prekrásnych zážitkov doniesol aj dva potočné kamene - okruhliaky, čierne ako uhol a smrdia ako spálený olej, ktoré kúpil od ženy v dedinke, ktorá pozostávala len z niekoľkých schátralých domov, ako suvenír. Na pohľad nič zvláštne, až na to, že boli čierne a zo začiatku som si myslel, že je to nejaký meteorit, ale mýlil som sa. Kamene boli rozbité na dva kusy a vovnútri tohoto kameňa sa nachádzal, na moje prekvapenie, prekrásny fosílny Amonit (pozri obr. Amonit_Tibet) Až keď si položíte tento kameň s amonitom na dlaň, ohmatáte ho v rukách, privoniate k nemu, zacítite asfaltový pach a uvedomíte si, čo vlastne držíte v ruke, až vtedy naozaj pocítite, že práve držíte min. 570 miliónov ročný amonit. Bol som šokovaný priateľom, keď mi jeden z týchto suvenírov veľkodušne daroval, za čo som mu nesmierne vďačný. Dôkaz o niekdajšom spojení kontinentov poskytuje štúdium skamenelín a zároveň potvrdzuje rozšírenie rovnakých (obr. Druhy Am_Af) rastlinných a živočíšných druhov. Ďalej, okrem tvaru kontinentu, aj zhody v ich geologickej stavbe. Napr. zhody medzi Brazíliou a rovníkovou Afrikou, v tektonickom a vulkanickom vývoji aj v obdobnom charaktere vrstiev a veku hornín a samozrejme aj výskyt rovnakých živočíšnych druhov, ktoré sa vyvinuli na týchto tektonických doskách v dobe po "veľkej katastrofe", po obnažení povrchu, keď voda ustúpila a až keď sa zjavilo na oblohe slnko - začal sa život na súši. Dovtedy súš nebola. Všetko bolo pod vodou.

 

Obr. Druhy Amerika_Afrika

 

 

Aj stopy zaľadnenia z permokarbonu sa tiahnu z južnej Ameriky, cez južnú Afriku a Indiu až do Austrálie. Geofyzikovia dokázali, že smer magnetizácie niektorých hornín na súčasných pevninách nesúhlasí so súčasnou polohou magnetických pólov. Nerasty týchto hornín kryštalizovali (prešli zo žeravého tekutého stavu do pevnej vychladnutej podoby kameňa) v dobe, keď sa príslušný kontinent a vtedajší magnetický pól nachádzal na úplne inom mieste zemského povrchu ako dnes. Máme v tom zmätok, nedá sa zostaviť chronológia dejín zeme a treba sa zamyslieť, či niekde nerobíme chybu. Už ste sa niekedy pozerali na mapu morského dna? Videli ste už ako vyzerá naša planéta bez vody? Bez morí? Možno by vám ten pohľad niečo napovedal.

Dejiny výskumu mora a podmorského dna sú veľmi mladé. Topografické merania sa začali robiť pomocou lana so závažím spusteného do vody. Pri väčších hĺbkach sa vyskytovali problémy a lano bolo vymenené pevnejším kovovým drôtom, na ktoré sa pripevňovali sondy a brali vzorky z morského dna. Pri väčších hĺbkach sa ani pri tejto metóde nevyhli problémom a bola prijatá pokrokovejšia technická metóda sonarom. Sonarom sa vysiela akustický signál, ktorý preniká vodou a narazí na dno mora a vrátená ozvena sa vráti k sonaru späť ako echo, pričom sa dá prepočítať časový rozdiel s hĺbkou vody. Z horeuvedeného obrázku sa dá veľmi razantne a presvedčivo vypozorovať, že pobrežie naraz končí viacmenej kolmou stenou, hlbokou miestami až 8000 metrov. To je niečo úžasné, len si predstavte, že stojíte na pevnom podklade morského dna  pri skalnej stene, kolmo sa tyčiacej až do výšky 8000 metrov. Zavrite oči a urobte to prosím, len na krátku dobu. Pre nás, ľudí technickej civilizácie, ktorí zaľudňujeme túto planétu v miestach popri riekach a v riečnych dolinách, je fascinujúcim pohľadom, keď pred nami zrazu stojí nejaký obrovský masív, vysoká hora či hlboká priepasť. Ale 8000 metrová výška? A toto si máme predstaviť, že vzniklo postupným usadzovaním a diferenciáciou, ako prikazuje litera uznávaných teórií a súčasný stav vedomia ? Tu je predsa ostrá hranica dvoch rozdielnych povrchov Zeme. Tu je ostrá hranica "očitého" svedka katasrofy (keby kamene vedeli hovoriť...). To nemohlo vzniknúť akréciou a diferenciáciou do takéhoto stavu, ako je to teraz. Tu je niekde hrubá chyba chápania procesov vzniku planét, alebo nebola doposiaľ prezentovaná teória, ktorá by to doviedla do zrozumiteľného a pochopiteľného stavu. Nemá to logiku. Nevedome (alebo vedome?) prehliadame skutkový stav, ktorý nám výrazne niečo napovedá. Na obrázku sú ružové plochy, ktoré nie sú za normálnych okolností pod vodou a tvoria územie, ktoré je na mapách sveta znázornené ako pevnina. Tmavošedé plochy, sú plochy momentálne pod vodnou hladinou a sú súčasťou kontinentálnej dosky, tak ako v skutočnosti vypadá. Hĺbka súčasného vodného stĺpca nad kontinentálnou doskou je od 10 do 500 metrov a potom prudký prepad do hĺbky až 8000 metrov. Tak to vypadá s každou kontinentálnou doskou. Všade takmer rovnaká výška prepadu. Tieto dosky - pevninská a podmorská nevznikli súčasne. Nie v jednom geologickom období. Každá pochádza z iného vekového obdobia. Ako vznikli a kedy?

Prezrite si prosím obrázok, ktorý nájdete na internete pod adresou: http://www.ngdc.noaa.gov/mgg/image, kde je celá zemeguľa, avšak bez vody. Čo vám napovedá? Ten rozdiel medzi pevninskými a podmorskými doskami sa nám zdá už teraz markantnejší.

Podmorské dosky ma zaujímajú v tomto momente najviac a niečo si ešte o nich musíme povedať.  V 60-tych rokoch boli prevedené pozorovania oceánskeho dna, získané predovšetkým výskumnou ponorkou "ALVIN". Výsledky tohto bádania potvrdili, že sa kontinenty posúvajú - sťahujú z miesta na miesto a priniesli svetlo do porozumenia mechanizmov, ktoré sa pri týchto posuvoch, pri tomto fenoméne, odohrávajú. Na dne oceánov sa nachádzajú ďaleko siahajúce pásma pohorí - podmorských chrbátov, ktoré sú svedkami sústavných výlevov veľkého množstva magmy, ktorá okamžite pri styku s vodou ochladne a stvrdne. Tento stvrdnutý, novovzniknutý kameň sa volá bazalt. Obsahuje magnetické kryštály. Pred stvrdnutím sa magnetické kryštály nastavia presne podľa magnetického poľa Zeme a po stuhnutí zanechávajú presný obraz magnetického poľa Zeme v tej dobe, keď došlo k stuhnutiu. O tomto poznaní by som chcel vedieť viac, pretože viacero údajov z rôznych zdrojov práve o tomto fenoméne sa navzájom vôbec nepodporujú, dokonca privádzajú čitateľa do zmätku. Ale je aj možné, že tieto pramene vysvetľujú tento fenomén trochu po svojom, tiež len z nedostatku info. Ja súhlasím s tým, čo sa tvrdí o "zanechaní otlačku" magnetickej polarity magnetických kryštálov v okamžiku stvrdnutia bazaltu pri náhlom styku s vodou, ale ťažko mi je súhlasiť s tým, že vznikajú pásma v okolí vývrhu magmy s úplne opačnou polaritou, teda raz "sever - juh" a inokedy "juh - sever". To je predsa nemožné, jedine za veľmi extrémnych podmienok interakcie s cudzím telesom. Nasledovalo by úplné zastavenie rotácie Zeme (plášťa) s priebehom, v trvaní niekoľko týždňov a potom reverzný pohyb (čiže východ slnka na západe). Odklon je možný, ale nie prepólovanie (pričom "prepólovanie" rozumiem, že zemské jadro - magnet zmení polaritu bez fyzického otočenia Zeme) o 180° ako sa uvádza v "La Terre, une planéte active" Larousse-Bordas 1996. Od vydania ubehlo 6 rokov, zmenilo sa niečo na tejto teórii? Moje vysvetlenie a chápanie tohoto procesu nájdete  ďalej v kapitole o precesii.

Celý proces od doby, kedy sa magma vyleje na oceánskych chrbtoch, stuhne do horniny a presúva ju cez oceán až do doby, keď znovu klesne do oceánskych žľabov (priekop), trvá približne 200 miliónov rokov. Preto sa vek podmorskej dosky nedá určiť z tohoto aspektu. To mi je jasné, veď tá najstaršia časť morskej dosky, ktorá sa práve posuvom schováva pod africký kontinent a má cca 200 milionov rokov, raz, kedysi dávno, tvorila podmorský chrbát, ležala presne v strede Atlantiku a pri africkom kontinente ležala iná, staršia, tiež možno 200 miliónov rokov stará podmorská doska. Nikto nevie. Je to ako jeden bežiaci pás, ktorého pohyb nepozorujeme voľným okom. Zatiaľ sú to len a len teórie. Cýba nám ešte veľmi veľa vedieť. Je potrebné, zamerať sa na určenie chronológie vývinu Zeme nejakou prijateľnejšou teóriou. Pretože, tá súčasná nie je dosť presvedčujúca. Je tam obrovská medzera medzi nálezmi fosílií s vekom 3,6 miliardy rokov (Prekambrium), ktoré sa našli v sedimentoch - a sú dnes súčasťou pevninovej dosky navrásnenej v Alpskom masíve (pričom samotné Alpy sú cca 80-160 miliónov rokov staré) a medzi trilobitmi, ktoré pochádzajú z éry Kambrium, čo je 570 milónov rokov a prv. Tu je veľká priepasť v poznaní vývoja zeme. 3,6 miliardy (Prekambrium), potom nič a potom až 570 miliónov rokov (Kambrium). Tam niekde sa muselo niečo stať, čo sa stalo brzdou vo vývoji týchto živočíchov a na druhej strane to, čo sa stalo, bolo štartom vzniku nových druhov, lebo sa zmenily podmienky k životu. Hlavne vo vode. Zväčšila sa gravitácia?, zvýšil sa atmosferický tlak v atmosfére, vo vode, alebo opačne - ???

Tu musím citovať z jednej veľmi peknej a veľmi hrubej knihy, ktorú som kúpil v predajni kníh Amadeo v Linzi (ktorú veľmi rád navštevujem) a jej názov je "Geographie der Erde", ktorú, ako Novú Encyklopédiu vydalo Serges Medien GmbH Köln. V nej sa okrem iného píše aj vo vzťahu k fosíliám na strane 83.

"Prvé stopy mnohobunkových živočíchov sú odtlačky bezobratlových mäkkýšov, ako sú medúzy alebo prstencovité červy. Tie sa nachádzajú v skalách, ktoré vznikli ku koncu Prekambria, pred 600miliónmi rokov. Niektorí vedci sa domnievajú, že prekambrická fauna s jej výnimočne nezvyčajnou stavbou, bola veľká chyba evolučného experimentu. V zásade zostávajú uchované len tvrdé časti fosílnych organizmov alebo z  pozdejších časových ér, len kosti. Preto sa výpoveď o fosílnych nálezoch mäkkýšov stretáva s medzerami, alebo len skusmo. Mäkkýšov alebo aj morskej riasy, musela existovať spústa. Bezobratlovce s tvrdými časťami tela so potom, na začiatku Kambria, začali objavovať masovo. V časovej ére, v ktorej sa v oceánoch začala explózia zvieracieho života." Na inom mieste, v tej istej knihe sa píše a doplňuje predošlý citát, že "vyhynulo 90% vtedajších organizmov".  Ako? Existujú fosílne nálezy, ktoré patria skôr do oblasti fantázie, ako npríklad dnes všade známa okrídlená vážka s rozpätím krídel do 10cm, sa v tých časoch vyskytovala s rozpätím krídel až 70cm. Kapradiny, ktoré dnes poznáme ako burinu z vlhkých lesov, dosahovali vzrastu ako dnes nám známy strom buk. Čo nám to tá príroda chce týmito nálezmi povedať?

Vysvetľujem si to len bezpodmienečnou akceptáciou veľmi rozsiahlej katastrofy, ktorá našej planéte vlastne len prospela, lebo sa mohol naplno rozvinúť už existujúci život v mori a po náhlom objavení súše sa presťahoval vývoj aj na pevninu, ktorá predtým neexistovala, ale odštartovaná bola katastrofou, po ktorej nasledovali obrovské zmeny. Táto katastrofa so sebou priniesla zárodky života o ktorých sú dnes vedci s istotou presvedčený a odtial pochádza aj tá povestná gigantománia životných druhov. Naša planéta pritom zmenila svoju dráhu okolo slnka a dostala sa na dnešnú obežnú dráhu - bližšie k slnku. Tak, ako o tom píše biblia a ako nás o tom informuje Sitchin. Zem sa dostala na inú obežnú dráhu okolo slnka, bližšie a slnečné lúče vyvíjali intenzívnejšiu aktivitu vo vode a na súši. Dnešné pevninské dosky kedysi pokrývali celú planétu v rovnakej hrúbke, na ktorej bola voda a ľad v celom rozsahu povrchu (nebolo ani jedného ostrovčeka) ale pod vodou už existoval život. Aj s podmorskými vulkánmi, ako pretlakové ventily (ako im s obľubou hovorili súčasníci Hilgenberga), ktoré dopomohli k vzniku života pod vodou. Podmorské dosky, tak ako ich poznáme dnes, vznikly až po náraze s cudzím telesom. Nárazom pri kolízii došlo k strate 70% vrchného plášťa a percento straty vody vo forme ľadu sa neodvážim ani len odhadnúť. Pozostatok dnešných pevninských dosiek, Pangea - prapôvodný kontinent na odvrátenej strane zeme, popraskal nárazom a všetká zostatková zásoba vody sa presunula do priestoru žeravého podložia, obnaženého po náraze na opačnej strane planéty. Voda bleskovo schladila žeravý povrch a vznikla nová podmorská doska, ktorej hustota zodpovedá hustote lávy z vonkajšieho plášťa a nie kôry. Tu, v tomto okamihu, sa zrodila nová vlastnosť našej planéty, nový vedný smer našej geofyziky - "Tektonika platní". Nový vedný odbor, ale človek ešte nebol. Tu sa nám ponúka dôkaz o pôvode meteoritov s hustotou materiálu, pochádzajúceho práve z vymršteného materiálu plášťa zeme po tomto náraze. Z pôvodnej planéty zostala hádam len polovica hmotnosti a vzhľad sa veľmi ponášal na rozpoltený melón. Samotné jadro planéty prestalo fungovať. Celá sa otáčala nezmyselne a rútila sa na nové miesto v slnečnej sústave ale, - predsa podľa Newtonovho zákonu sily, ktorý hovorí že: zrýchlenie, ktoré udeľuje určitá sila telesu, je priamo úmerné pôsobiacej sile a nepriamo úmerné jeho hmotnosti. Rýchlosť rútiacej sa planéty slnečnou sústavou, bola znížená nárazom a aj celková hmotnosť sa znížila minimálne o jednu tretinu. Zároveň je to aj boží zákon, pretože ten tu bol prv ako ho Newton objavil a sformuloval. Príroda je úžasná a aj všetky božie zákony, ktorým dávame po dôkladnom prebádaní a sformulovaní štatút fyzikálneho zákona. Súhrn všetkých síl, ktoré spolupôsobili pri "rehabilitácii" zranenej planéty nám jasne preukázal úžasnú schopnosť prírody, božích zákonov, ak chcete fyzikálnych zákonov, vyrovnať sa z anomáliami po katastrofe. Z toho rozpolteného melónu, kde na jednej strane bola zem zbavená vody, ktorá sa odplavila do chýbajúcej polovice na druhej strane sa začala formovať znovu do podoby gule, čo je tiež jedným zo zákonov prírody a súčasťou božej vôle. Preto, že pôvodná planéta (pred katastrofou) mala určitý priemer cez rovník. Po katastrofe však, chýbajúca polovica celkovej hmoty bola rozprášená po okolitom priestore vesmíru, časť spadla späť dolu na zem (čítaj ďalej: Teória snehovej guľe) a časť bola unesená planétou "votrelec", ktorá do zeme narazila. Pevná kôra, ktorá po strete zostala, bola popraskaná a začala sa prispôsobovať pri znovutvorení guľatého profilu zeme, ale s úplne iným priemerom cez rovník. Jadro zeme, pravdepodobne nebolo poškodené ale úlomok, či žeravá kvapka, sa z neho mohol dostať na povrch kôry - (čítaj: Osmium) a pokiaľ by táto teória mala platiť, tak by sa malo prísť aj na to, pokiaľ to nejaký zákon fyziky tvrdí, že veľkosť pevného jadra pravdepodobne nezodpovedá súčasnému polomeru planéty, alebo, z iného pohľadu spresním, že pôvodná planéta bola oveľa väčšia, ale priemerná stredná hustota bola nižšia, asi len 2,0g/cm?, keďže stratila na hmotnosti, hlavne redšieho materiálu, pri tom istom jadre, čo sa hustoty týka. Zvýšila sa stredná priemerná hustota na súčasných 5,515g/cm? a určite stratila aj prevažnú časť svojej atmosféry, takže aj tlak "meraný nad hladinou mora" sa musel razantne zmeniť. Prestalo fungovať jadro, stratila sa odstredivá sila (čítaj kap. 05, 06) a tým sa zvýšila príťažlivost (?). Tým predsa musel byť poznačený ďaľší vývoj na zemi a hlavne vývoj živočíchov, ktorých fosílne pozostatky nás privádzajú do chaotického poznania. Nové podmienky, nové možnosti. Tak sa nečudujme, že "vyhynulo 90% vtedajších organizmov".  Je potrebné len nájsť vysvetlenie a určiť presnejšie časové obdobie, kedy a aké fyzikálne pochody si to vyžaduje.

Zoberme si bibliu ako najstarší prameň informácií, ktorý by nám o tom niečo mohol povedať a tam sa o tom píše, ale je potrebné čítať aj medzi riadkami. "Medzi riadkami" - to sú tie úseky akéhokoľvek písaného dokumentu, kde nič napísané nie je, ale, to je ten správny priestor, ktorý sa nám plošne vymedzuje na rozmýšľanie. Pozorne si prečítajme Genesis 1. kapitolu, hlavne verše 6-12, kde sa hovorí, že: Boh oddelil vody od vôd, ktoré sú pod oblohou a ktoré sú nad oblohou. Z fyzikálneho hľadiska sa tu nedá nič vysvetliť, výpovedná hodnota vety je príliš strohá. Ale z toho istého fyzikálneho hľadiska pripusťme, že došlo k zrážke dvoch vesmírnych telies, z ktorých jedna - naša zem bola dovtedy obalená celá vodou a pri zrážke došlo k obrovskej strate hmoty zeme aj s vodou, ktorá sa rozpŕchla na všetky strany v slnečnej sústave a ostatná voda si našla nové miesto na povrchu zeme. Samozrejme sa musela prvýkrát objaviť na povrchu holá zem, pevnina. A to je už samo o sebe fyzikálne vysvetlenie a potvrdenie toho čo stojí v nasledujúcej kapitole biblie, kde sa hovorí (Gen.2:3-6): ...diela, ktoré učinil. To sú zrody nebies a zeme, keď boli stvorené...a to prv, ako bolo na zemi akékoľvek chrástie polné, akákoľvek bylina polná, lebo hospodin ešte nebol dal, aby pršalo na zem. Ale para vystupovala zo zeme a zavlažovala celú tvár zeme. Z fyzikálneho hladiska je to správne podaný záznam postupu vývoja po spomínanej katastrofe, len si založme na nos trochu technickejšie okuliare. Po tejto zrážke sa voda dostala do styku so žeravou lávou zemského plášťa a následne sa musela celá obaliť parou a dymom. V atmosfére zeme musel panovať taký atmosferický tlak, pri ktorom nedochádzalo k dažďu a pritom bolo vlhka dostatok, pretože z čerstvo obnaženého vodou presiaknutého dna, počas miliónov rokov predchádzajúcej existencie sa musela vyparovať voda. Musela to byť velmi silná obálka oblakov zmiešaného charakteru spojená so skleníkovým efektom, takže tepla bolo dosť a všetkú vlahu k zavlažovaniu "celej tváre zeme" sprostredkovávala para vystupujúca z čerstvo obnaženej pevniny, ktorá bola dostatočne vekmi nasiaknutá vodou. Potom ale aj výraz "oddelené vody, ktoré sú nad oblohou a ktoré sú pod oblohou" nadobúda nový charakter. Obloha, muselo byť miesto, alebo priestor, ktoré nieslo vlastnosti priezračnej atmosféry ohraničenej zhora hustými oblakmi a dole zvlažovacím oparom nad pevninou a morskými hladinami. Teória snehovej gule sa časovo podla mňa výsostne dotýka práve tejto časti biblie. Výrok "Biblia má predsa pravdu", sa v poslednej dobe dosť často objavuje aj medzi vedcami. Naproti tomu sa ale Darvin, nič netušiaci o katastrofách, v poslednej dobe dosť často zatracuje. Kde je pravda?