05.4 Vnútro Zeme
V skrátenej forme musím čitateľovi priblížiť, z čoho sa skladá vnútro našej Zeme a viesť čitateľa k ďaľším odvážnym myšlienkam, pretože budeme o tom hovoriť. Výzkum šírenia seizmických vĺn spôsobených zemetraseniami nám pomohol získať predstavu o vnútornej stavbe našej Zeme. Tak isto ako ostatné planéty, má aj Zem jadro s veľkou hustotou, bohaté na železo a nikel, ktoré je obklopené kvapalným vonkajším jadrom, nad ktorým sa rozprestiera spodný plášť, nad ním horný plášť - astenosféra a až potom je pevná kôra - litosféra. Všetky tieto vrstvy majú svoje špecifické vlastnosti, odvíjajúce sa od teploty, tlaku a hustoty. Jadro, s najväčšou hustotou a veľmi vysokou teplotou, je pevné, pripúšťam, že až kryštalické. Odtiaľ pochádza najväčšie percento príťažlivej sily. Vnútorné jadro je obalené stále tekutou vrstvou vonkajšieho jadra. Vnútorné jadro, v ktorom existuje nepredstaviteľne vysoký tlak a aj napriek vysokej teplote nie je tekuté - nikdy sa neroztaví. Povedzme to inak, že "už" nie je tekuté, už má iné vlastnosti ako materiál, ktorý sa nachádza nad ním. Vo svojom vývoji podstúpilo najťažšie tlakové skúšky až došlo k radikálnej zmene štruktúry hmoty. Pri takomto pohľade na vnútorné jadro nám skutočne nebude zaťažko predstaviť si, že sa v redšom vonkajšom obale môže "otáčať" na ktorúkoľvek stranu ako vo vode.
Pokiaľ chceme zistiť, či určiť najpresnejšie oblasť zemského vnútra, kde by sa mohla os jadra vykloniť z pôvodnej polohy, je potrebná obrovská dávka predstavivosti, aby sme si tento, možno mylný názor (tekutá vrstva okolo jadra) poopravili, alebo potvrdili, pretože tu musíme zobrať do úvahy aj iné fyzikálne veličiny, ako sú: tlak, teplota a šírenie seizmických vĺn. Do stredu jadra od povrchu Zeme je to cca 6000 km. Teplota stúpa od povrchu o 30°C na každý kilometer. Aj tlak pribúda hĺbkou veľmi rýchle. Už v astenosfére - v hornom plášti to môže dosahovať 250 miliónov a v samotnom jadre až do 4 miliard hectopascal (1hPa = 100N/m?). Pritom hustota kontinentálnej dosky je 2,9g/cm? a pláva na hustejšom hornom plášti, ktorého hustota je maximálne o jednu tretinu vyššia. Pribúdanie hustoty s hĺbkou nám priam udáva, že tu prebehla diferenciácia, sortírovanie atómov hmoty materiálu, ktoré spôsobuje práve ten úžasný tlak. Najväčší skok medzi hustotami materiálu vo vnútri Zeme sa nachádza na hraničnom prechode medzi dolným plášťom a vonkajším jadrom (prečo?). Skok tlaku je veľmi veľký. Z 5,5 na 10,3g/cm?. Je to prechod z oxidantov železa a silikátových zložiek na kovové taveniny. Toto miesto sa volá Gutenberg-Wiechertova Diskontinuita. Toto je miesto, o ktorom uvažujem, ako o kľúčovom mieste uhlu pohľadu vo vzťahu na rotáciu Zeme, posuvu rotačnej osi a posuvu magnetických pólov. Pretože rozdiel tlakov je tu taký vysoký, mali by sme si uvedomiť, že sa nám tým snaží niečo povedať - že tu je to miesto, ktorému máme venovať väčšiu pozornosť. Vonkajšie kvapalné jadro sa pohybuje (otáča) rádovo asi 1 km za rok (to je údaj podľa súčasných odhadov a tušení geofyzikov, ale už som našiel aj vyjadrenie, v ktorom sa hovorí o 20-tich km). Pôsobí potom s pevným jadrom ako veľké dynamo a odtiaľ sa odvodzuje silné magnetické pole Zeme. Hlavou mi prebleskla myšlienka a pýtam sa sám seba, že kde, v ktorom výroku je vlastne zastúpený názor vedy, keď paralelne k tomuto výroku existuje ešte jeden veľmi populárny, ktorý hovorí, že na vzniku zemského magnetizmu sa podieľajú "konvekčné prúdy". Kde je vlastne pravda? Ako to teda vlastne je? Ja sa na to pozerám práve z opačnej strany. Magnetizmus ako pôvodca a v tom prípade sa už nejedná o akésy čudné dynamo. Rozdiel hustoty medzi vonkajším a vnútorným jadrom je tiež príliš markantný. Vonkajšie jadro má hustotu 10,0-12,3g/cm? a vnútorné jadro 13,3-13,6g/cm?. V tomto mieste sa musí diať niečo pozoruhodné, niečo, o čom nikto netuší. Samozrejme ani ja, ale predstava tu je, no neviem to ani len pomenovať, pretože moje vedomosti o elementárnych časticiach a kvantovej fyzike sú na podpriemernej úrovni. A to je možno dobré, pretože nemám zábrany myslieť si aj niečo, čo odporuje doterajším platným resp. uznávaným teóriám vedy.
Rozbor zemských vrstiev spočíva na vedeckých výsledkoch výskumu seizmických vĺn, pozorovaných pri zemetraseniach. Takže, pozrime sa aj do tohoto odvetvia vedy, aby nám to pomohlo určiť miesto, kde by sa mohol vykonať priečny posuv osi pevného magnetického jadra smerom k rovníku. Primárne, označované ako P- vlny, sú vlny šíriace tlak, podobne ako zvuková tlaková vlna. P - vlny sa šíria priamočiaro od epicentra na všetky strany a šíria sa rovnako aj v tekutých médiách. Súčasne s P - vlnou sa šíri aj S - vlna, ktorá je otočená priečne na P - vlnu o 90° a sú to Transversálne vlny, ktoré sa šíria len v pevných a elastických materiáloch. A práve preto neprechádzajú tekutým vonkajším jadrom. Odrážajú sa. Vlny šíriace sa od epicentra zemetrasenia vrstvami Zeme majú aj rôzne rýchlosti na základe hustoty týchto vrstiev. Pod kontinentami v hĺbke asi 70km a asi 10km pod morským podložím sa zrazu zvýši rýchlosť vĺn vzniknutých počas zemetrasenia zo 6km/sek na 8km/sek. Táto hranica bola označená ako Mohorovičičova diskontinuita a označuje hranice medzi pevnou časťou zemského povrchu a pod ním ležiacim zemským plášťom. Pod touto hranicou narastá tlak na 5g/cm?. Rýchlosť šírenia týchto vĺn sa zvyšuje až do hĺbky asi 2900km na 13km/sek a potom zrazu klesne na 8km/sek. Táto hranica prekvapivého zníženia rýchlosti označuje prechod medzi plášťom a vonkajším jadrom a volá sa Gutemberg-Wichertova diskontinuita, kde je najrazantnejší prechod, čo sa tlaku týka z 5,5g/cm? na 10,0g/cm?. V hĺbke 5100km nasleduje prechod do samotného pevného jadra, v mieste, ktoré sa volá Lehmanova diskontinuita, v ktorom je už tlak 13,3g/cm?. Keďže sme dospeli k výsledku, že S - vlny sa zastavujú práve na mieste, kde začína byť zemské vnútro tekuté, môžeme smelo tvrdiť, že tu by sa mala nachádzať práve tá oblasť, kde sa môže pevné jadro otáčať a zároveň s ním os zemského jadra skĺznuť do iného uhlu k ekliptike.
Tu je určite vonkajšie jadro - tekuté. Lepšie povedané, vykazuje vlastnosti tekutiny. Čo ale nemusí byť pravda. Toto poznanie nám chýba z dôvodov nedostatku priamo pozorovateľných dôkazov. Sú to len teórie, ba až špekulácie. Napriek tomu ale musím toto tvrdenie potlačiť úplne iným tvrdením, pretože pri riešení mechaniky posuvu pólov, kde precesia je výslednou - konečnou geofyzikálnou vlastnosťou, ktorú musíme chápať ako pozostatok po interakcii zemského magnetického poľa s cudzím magnetickým poľom, som dospel k presvedčeniu a teda k záveru, že vonkajšie jadro hrá úplne inú rolu v mechanike hybných síl Zeme, ako sme to doteraz chápali. Stále hľadáme vysvetlenie magnetického poľa Zeme, pričom sa nevieme zbaviť teórie nejakého "divného" dynama. Magnetické pevné jadro, úplne nezávisle na vonkajšom jadre, sa vykláňa - pootočí (v prípade posuvu pólov) v mieste prechodu medzi pevným jadrom a vonkajším jadrom - Lehmanova diskontunuita. Uvedomme si jednu vec, u vody poznáme tri skupenstvá. Vo forme ľadu pri mínusových teplotách je v pevnom skupenstve. V teplotách medzi nulou a 100°C je voda v skupenstve tekutom. Nad teplotou 100°C sa voda mení v plynné skupenstvo a keď tento plyn (paru) privedieme do ešte vyššej teploty, tak vznikne plazma. To je stav, v ktorom sa od atómov plynu, prípadne od samotných molekúl oddelujú vonkajšie elektróny. V tomto štvrtom skupenstve - v plazme, sa volne pohybujú atómy (ktorým chýba jeden elektrón), prípadne molekuly, ióny a elektróny koldokola a vzájomne medzi sebou pôsobia. Okrem toho majú za následok na vlastnosti plazmy tlaky, ako aj forma, stav a povaha priestoru v ktorom sa plazma nachádza. Vieme kedy a za akých podmienok voda mení svoje skupenstvá. Ako to asi je vo vnútornom magnetickom jadre? Pri ktorých teplotách a tlakoch menia železo a nikel svoje "skupenstvá" (ironicky) a do akej podoby? Aké sú ich vlastnosti? Keďže je samotné jadro pevné a vonkajšie jadro vykazuje vlastnosti tekutiny (podľa seizmológov), musí tu dochádzať k akémusi triedeniu hmoty, čoho výsledkom je: pevné magnetické jadro zastupujúce pevné skupenstvo, vonkajšie jadro je prezentované ostatnými tromi skupenstvami - tekuté, plynné a plazma. Pričom v tekutej zložke, tesne nad pevným jadrom, sa oddelujú elektróny, ktoré volne sa pohybujúc stúpajú do horných vrstiev vonkajšieho jadra vo forme plynného skupenstva (iónový plyn) až dosiahnu priestor Gutenber-Wiechertovej diskontinuity a zvýšením teploty spôsobenej trením sa zmenia v plazmu. Keďže nás seizmológovia presviedčajú o tom, že vonkajšie jadro sa správa k seizmickým vlnám ako tekutina, tak je celkom možné, že plazma, o ktorej som vyššie tvrdil, je vo vonkajšom jadre vo štvrtom skupenstve hmoty - plynné, pod vplyvom vysokého tlaku v tomto priestore naozaj nedokáže prejaviť v plazmatickom skupenstve (ako plazma), ale je koncentrovaná pod vplyvom vysokého tlaku "späť" do hustejšieho profilu - tekutiny. Vnútormé magnetické jadro má úplne iné, nepoznané fyzikálnochemické vlastnosti, tu musí dôjsť po úniku elektrónov k zmene kryštalickej mriežky a pravdepodobne pri tejto zmene do pevného "skupenstva" ani farbu nemá ako si ju doposiaľ predstavujeme v rozpálenej žeravej červeni a že je napr. úplne šedé . Na farbe nám ale nezáleží, čo je ale dôležitejšie, sú jeho fyzikálne vlastnosti.
Úvaha.:
Pevné vnútorné jadro. Nie je to náhodou nejaký stav hmoty, v tomto prípade samotných atómov železa a niklu ochudobnených o jeden elektrón, ktoré pod vplyvom nesmierneho tlaku a tepla nadobudli úplne iné fyzikálne vlastnosti? Nie je tento superzhustený materiál náhodou už forma materiálu novej triedy s vlastnosťami, medzi ktorými je magnetizmus doménou? Nie je to náhodou prapôvodná sila "permanentného magnetu vyššej triedy", ktorá vplyvom magnetického poľa spôsobila vznik toku prúdov v tesnom okolí jadra, v prostredí s odporom R, pričom vznikalo teplo ako sprievodný jav toku elektrického prúdu (I) pretekajúceho týmto odpor-ným prostredím? Otázka, čo sa odporu týka: nie je to tak, ako je to v prípade obyčajnej žiarovky, ktorá nám vyrába svetlo na základe toku prúdu odporovým Wolframovým alebo Canthalovým drôtom, ktorý sa roztaví do biela a sprostredkováva nám svetelnú energiu ale 90% z celého balíka vynaloženej energie je premena energie na samotné teplo, ktoré považujeme za stratovú zložku? Ako asi vyzerajú subatómové častice - protón, neutrón elektrón pri tejto tlačenici? Zmenšil sa polomer obežnej dráhy elektrónu okolo jadra? Ak áno, zvýšila sa ich obehová rýchlosť? Zmenila sa ich kryštalická mriežka? Zmenšil sa ich objem? Ak áno, musela sa zvýšiť ich hustota. Alebo elektróny opustili atóm - boli vytlačené von? Ak sa zvýšila hustota, musela sa zvýšiť aj ich špecifická váha. Nevieme, ale mám za to, že vonkajšie jadro Zeme je skutočne tekuté, alebo zrnité ako zrnká ryže, ktoré sa prevaľujú v super hustom prostredí, ako medzi dvomi mlynskými kameňmi, v prostredí, aké sa na povrchu Zeme nedá napodobniť. Podľa vedcov Laplace a Legendre, narastá tlak smerom do jadra sústavne následkom tlaku hmoty ležiacim nad ním. Pre centrálny bod jadra vypočítali Legendre, Roche a Helmert hodnoty 10 a 11g/cm?. To ale odporovalo mienke Emila Wicherta. Podľa neho sú molekuly kovu už za normálneho atmosferického tlaku tak odolné, na základe ich vzájomných síl, že sa dajú už len veľmi málo stláčať - komprimovať, deformovať. Najzaujímavejšie na mienke Emila Wicherta bolo jeho presvedčenie, že vysoká hustota v najhlbšom vnútri Zeme musí spočívať na zmene štruktúry materiálu.
To sa vlastne aj dokázalo, plášť zeme je zo silikátov a vonkajšie jadro už z kovu. Hustejšie materiály, ako sú ťažké kovy, sa na povrchu zemskom nenachádzajú. Že by tým Wichert myslel premenu na vyšší stupeň hmoty priamo v jadre (
www.Wichert.de)? Tým, že elektrón v týchto podmienkach opustí atóm, musí zákonite dôjsť k tejto zmene hustoty jadra a k zvýšeniu špecifickej váhy. Ako je to vôbec možné, že sa tejto myšlienky nechytil žiadny myslitel a bádateľ (okrem Prof. Dr. K. Meyla)? Čo sa elektriky týka, sme hlboko presvedčení (pod tlakom vedeckého monopolu na rozum), že zemské magnetické pole je tu preto, lebo niekde okolo jadra tečú elektrické prúdy, ktoré toto pole nejakým spôsobom produkujú. Naozaj to nemôže byť aj opačne? Tam, kde je voda, musí byť aj prameň a tam kde je prameň musí byť aj voda, či nie? Elektrika a magnetizmus sú dve fyzikálne veličiny, ktoré jedna bez druhej neexistujú. Vznik elektrického prostredia úzko súvisí aj s odporom, ako fyzikálnou veličinou a jednotka odporu sa nazýva Ohm (?). Odpor je kladenie prekážky prietoku náboja (prúdu I = intenzite prietoku náboja) od atómu k atómu, čím vzniká teplo. Prúd (I) v kovovom vodiči je pri konštantnej teplote úmerný napätiu (V) medzi jeho koncami: Ohmov zákon. Všetky bežné prvky kladú pretekajúcemu prúdu určitý odpor, ktorý sprevádza prenos energie zvyšujúci teplotu. Mierou prenosu energie je výkon (P) vyjadrený vzťahom:
P = V x I (= V? / R, alebo I? x R )
P = je vlastne výkon nejakej práce a prácu vykonáva ENERGIA získaná silou "akejsi čudnej vôle" elektrónu v snahe preniesť náboj z jedného atómu na ďalší susedný atóm (vo vonkajšom jadre zeme pri nehoráznej hustote materiálu 10-11g/cm?). Energia, ktorá tu vzniká, sa musí navonok nejako prejaviť, niečo vykonávať. Nemôže sa stratiť. Som presvedčený, že práve toto sa tu deje, ba čo viac, tu dochádza aj k mechanickému "životodárnemu" treniu a popritom k premene energie na teplo, ktoré spomeniem aj ďalej. Zabudnime už konečne, že stúpajúca teplota smerom do stredu zeme je spôsobená prostredníctvom nejakého rádioaktívneho rozpadu, ako sme sa príliš lahkovážne domnievali a vzali za sväté, inak by bola už dávno vychladla, ale je spôsobená rovnováhou síl a energií pôsobiacich jak vo vnútry planéty, tak pôsobiacich zvonka. Spomenul som vyššie Prof. Dr. K. Meyla, ktorý dospel k svojmu modelu zemského jadra s príliš jednostranným záujmom vysvetliť za pomoci "neutrín" rast našej planéty podľa modelu ako to predložil už v roku 1933 Ott Christoph Hildenberg. Čiže chemickou cestou. Spomalovanie rotácie našej zeme by znamenalo zmenu otáčavého momentu/impulzu zeme a ten je zase závislý od hmotnosti zeme. Keďže sa rok čo rok musia naprávať atómové hodiny a od 1.1.1958 do dnešného dňa sa nazbieralo už 32 sekúnd spozdenia otáčania zeme, nie je divu, že sa preveruje hmotnosť zeme, či sa nezväčšil aj jej objem. Prepočty ale hovoria, že by sa obvod na rovníku zväčšil o 45 cm a prekračuje pozorovanú hodnotu 25cm skoro o raz toľko. Pokial sa hustota nezmenila, tak pri zväčšení zemského polomeru narastie aj objem a naviac sa ešte pridá aj prírastok hmoty. Existuje teda vážne podozrenie pozorovného aj z narastania vzdialeností medzi Euroafrickou a Americkou kontinentálnou platňou v atlantiku ročne asi o 5-10cm, ostatné 1-12cm. Na základe tejto motivácie zostavil Prof. Dr. K. Meyl svoj model zloženia zeme a opísal fyzikálne procesy, ktoré v zemskom jadre prebiehajú. Keď sa pozerám na prednášku Prof. Dr. K. Meyla v Industriálnom múzeu na zámku Theuern v Bayerne retrográdne, zamýšlam sa aj nad motiváciou z ktorej vzišla táto práca a vadí mi na rezultáte jedna vec, do práce neboli zakomponované účinky a vplyvy elektriky a magnetizmu. Bola skonštruovaná modelová situácia kolobehu neutrína ako častice, ktorá rýchlo mení svoju polaritu a pohybuje sa až niekoľkonásobne rýchlejšie ako svetlo. Pokial je jeho pohybová rýchlosť vyššia ako rýchlosť svetla, tak je neutríno nehmotné - preniká cez všetky matariály, ale keď sa jeho rýchlosť ubrzdí/spomalí pod rýchlosť svetla, stáva sa z neutrína hmotná častica, ktorá už nie je schopná prechodu cez hmotu a tá sa zachití v danej hmote. Boli ťažkosti pri vysvetlení bilancie energie a impulzu pri beta-rozpade, preto W. Pauli (1930) postuloval tento problém vyhlásením, že pri rádioaktívnom rozpade neutrónu na protón a elektrón musí byť prítomná iná častica, ktorej Fermi dal meno neutríno. Teoretický fyzici prehlásili neutríno za neexistujúcu časticu a neutríno ako také je len vynútená pracovná hypotéza. Napriek tomu bolo neutríno o ďalších 25 rokov fyzikálne dokázané a bola udelená Nobelova cena v roku 2002 dvom neutrínofyzikom (R.DavisJr.,M.Koshiba-spoluautor,R. Giacconi). Ale ako vzniká táto častica, ktorá je bez náboja a hmoty, bez energie a bez impulzu zostáva aj naďalej tajomné. Ničmenej, neutríno bombarduje našu zem a preniká ňou naskrz. Koľko sa ich zachytí a o koľko sa zväčší hmotnosť zeme je zatial tajomné aj vedcom.
05.5 Magnetizmus, dynamo, jadrá
Už storočia sa ľudstvo zaoberá otázkou, ako je možné, že zemeguľa vlastní magnetické pole. Bohužiaľ, nikomu sa to do dnes nepodarilo objasniť. Ani samotní geofyzici sa nevedia v názore zjednotiť. Na školách sa vyučuje o elektrike a sú podávané základy chápania jej vzniku pohybom vodiča medzi dvomi pólmi magnetu. Ďalej sa tiež vyučuje, že vodič, ktorým už preteká prúd, vytvára okolo seba magnetické siločiary, ktoré obtekajú vodič v smere stále rovnakom - zákonitom. Ako učebná pomôcka sa vytvorilo pravidlo pravej ruky alebo pravidlo troch prstov. Toto pravidlo nám hovorí: "Uchopte vodič do pravej ruky tak, aby palec ukazoval smer toku prúdu a ostatné prsty, zvierajúce vodič, nám ukazujú smer toku magnetických siločiar okolo vodiča."
Aby sme to aplikovali na našu zemeguľu, musíme na to ísť z inej strany. Ako si máme predstaviť tú skutočnosť, že magnetické siločiary obiehajú okolo vodiča a zároveň aplikovať na príklade Zeme, keď v prípade Zeme vychádzajú siločiary z jedného miesta, ktorým je vlastne jeden "bod" na povrchu zemskom a na opačnej strane Zeme sa zase vracajú späť v jednom bode? Ako si máme predstaviť ten vodič, aby sumár kopíroval danú skutočnosť? Úplne jednoducho. Namotajte si na obyčajný klinec, alebo skrutkovač niekoľko závitov - prstenec medeného lakovaného drôtu. Na oba vývody zapojte batériu 4,5V a priloženým kompasom zistíme, že okolo prstenca sa vytvorilo elektromagnetické pole, ktoré v zmenšenej forme imituje našu matičku Zem a jeho vonkajšie jadro. Zároveň sme zostrojili jednoduchý magnet, ktorý do stredu prstenca, v ktorom je klinec, priťahuje drobné kovové predmety. Lenže bežný človek má úplne iné predstavy o magnete. Vždy za slovom magnet rozumie kus železa, ktorý všetko železné priťahuje - to sú permanentné magnety. Školská veda nás naučila, že z miesta južného pólu vychádzajú siločiary, ktoré veľkým oblúkom zasa na severnom póle vchádzajú do Zeme, aby sa uzatvoril obvod. Držiteľom a pôvodcom tejto sily je kovové zemské jadro. Prvé vedecké dielo o magnetizme zverejnil W.Gilbert v roku 1600, v ktorom zhrnul všetky doposiaľ známe poznatky a dospel k záveru, že Zem je magnetom. Kompas sa používa na určenie polohy a orientácie, pozostáva z magnetickej strelky, ktorá ukazuje na sever a je farebne označená veľkým písmenom "N" - NORD - sever. Školská veda nás ale na inom mieste učila o magnetoch - že severný a južný pól sa priťahujú a dva rovnaké póly sa odpudzujú. Aby sa splnila litera vedy, je dôležité si uvedomiť, že na kompase je vlastne označená južná strana magnetky písmenom "N", aby každý, aj laik vedel, že tým smerom, je sever "N". Na iných miestach sa to uvádza opačne a majú pravdu. Arktická oblasť severu je domovinou JUŽNÉHO magnetického a geografického pólu a označená strelka kompasu je opak. Všetká táto magnetická sila vychádza z vnútorného pevného jadra na povrch Zeme. Dlho sa predpokladalo, že príčinou vzniku geomagnetického poľa môže byť magnetizácia povrchových hornín a potom prichádzali ďalšie a ďalšie tórie. Horniny však strácajú svoj magnetizmus pri dosiahnutí vyššej teploty ako je Curieho teplota. Pre magnetit je táto hodnota asi 580°C a dosiahne sa v hĺbke asi 20 km pod povrchom zeme. Keby jadro bolo z tohto materiálu, tak by "asi" (ironicky) nebolo magnetické, odporovalo by princípu Curieho teploty. Preto a aj pre iné logické vysvetlenia, sa predpokladá, že je železné, s prímesami niklu, ako každé teleso vyvíjajúce sa v kozmickom priestore, ktoré podstúpilo procesy - akrécia a diferenciácia. Čudné, vznik jadra akréciou a diferenciáciou sa tu uznáva v plej miere, ale čo sa tektoniky a zemských platní týka, asi nie. Nakoľko naša vysokovyspelá technická civilizácia pozná magnetizmus len ako výsledný produkt, ktorého pôvodcom je elektrický prúd, nie je schopná ani len pomyslieť, že čo sa zemského jadra týka, by to mohlo byť opačne. Elektrika je produktom zatial neznámeho typu trvalého magnetu zemského jadra, ktoré zasa spolu vytvárajú ďalšie a ďalšie sily a vplyvy, hraničiace hádam až s ovplyvňovaním počasia, vzniku hurikánov, atď.
Citujem: V súčasnej dobe je všeobecne prijatý názor, že vznik geomagnetického poľa je dôsledkom hydromagnetických procesov, ktoré prebiehajú v kvapalnom a elektricky vodivom zemskom jadre. Tekutá hmota, z ktorej sa skladá zemské jadro je v pohybe. Tento pohyb je vyvolaný tepelnými a gravitačnými účinkami. V zemskom jadre teda dochádza k prúdeniu vodivej kvapaliny, ktorá sa stáva, podobne ako vodič s prúdom, zdrojom magnetického poľa. Teória vzniku a udržiavania geomagnetického poľa na tomto princípe sa nazýva teória hydromagnetického dynama ( HMD ). Uvádza sa formulácia na internetovej stránke ŠIS (Školský Informačný Servis - SK).
Moja zvedavosť nenašla uspokojenie v tomto vysvetlení, pretože vedci akosi obchádzajú niektoré fyzikálne skutočnosti, ktoré by pomohli pri vysvetlení funkcie zemského dynama. Ponúkajú sa nám dva smery úvah, ako ďalej. Teória je síce pomenovaná správne (HMD), ale vysvetlenie jej fungovania mi pripadá veľmi nedokonalé. Pritom si treba uvedomiť, čo hladáme. Hľadáme pôvod vzniku magnetického poľa, alebo hľadáme pôvod vzniku rotácie Zeme, alebo aj pôvod prúdu(I)? Zakliaty kruh. Ja sa svojimi myšlienkami uberám po ceste vysvetlenia celosvetovej potopy spojenej s posuvom pólov, čiže mechanických pochodov s jedinou otázkou - ako k tomu mohlo dôjsť. Ak sa vám podarí pochopiť moje vysvetlenie mechaniky pohybov pri posuve pólov, tak sa nám poskytne obraz o hnacom elemente tohoto javu plynúceho práve zo stredu Zeme. Podľa následkov týchto dianí to má čo do činenia práve s rotáciou, pričom práve magnetizmus zemského jadra hrá "prvé husle". Práve posun rotačnej osi je v súčastnosti najväčšou hádankou v mechanike pohybov Zeme, pričom sa vedci uspokojili s teóriou vzniku precesie vplyvom príťažlivých síl Mesiaca a Slnka. To ale nemôže byť pravda. Následkom venujme väčšiu pozornosť - komplexnú, možno nám niečo nové príde na um.
05.6 Jadro v jadre
Pokračujme ďalej v úvahe, ...keď si presejeme vedomosti o počiatočnom štádiu vznikania zeme, neujde nám z pozornosti, že celé teleso zeme vznikalo spočiatku nabaľovaním - akréciou, zhusťovaním, až sa v samotnom centre zeme začalo pod vplyvom tlaku a narastajúcej teplote tvoriť jadro. Tavil sa materiál. To bol zrod jadra, počiatočná fáza jeho vzniku. Keďže materiálu na povrchu pribúdalo, zvyšoval sa tlak a pod ním teplota jadra, vtedy ešte bez elektromagnetického poľa, až nastala čiastočná diferenciácia materiálu aj v bezprostrednej blízkosti centra zeme (ešte nie jadra) až po prelomový moment, kedy sa dosiahol diferenciáciou materiálu taká hustota a teplota, že sa zmenila krištalická mriežka ťažkých kovov tak, že boli vytlačené elektróny z atómov a predovšetkým prítomné železo nadobudlo vlastnosti supermagnetičnosti a otvorila sa brána vzniku magnetu, - magnetického poľa.Tu už nemôžeme vynechať elektriku, ako neoddeliteľného partnera, z hry. V úvahe nemôžem obísť pocit, že samotné vnútorné jadro sa skladá z dvoch rôznych materiálových zložiek. Jadro v jadre. To jadro, ktoré vznikalo akréciou a obsahuje prímesy iných materiálov je úplne v strede. Po vzniku magnetického jadra a následne toku elektrických prúdov okolo jadra nastalo zohrievanie materiálu samotnými nosičmi náboja - elektrónmi a až teraz nastala diferenciácia, ako proces, s úplne iným charakterom. Silnejúcim magnetickým poľom muselo dochádzať k silnému nárastu hmotnosti pevného jadra, pretože sa k ohrevu jadra pripojili elektróny prenášajúce náboj svojou pohybovou rýchlosťou. Trením elektrónov došlo k ohrevu celého vnútra planéty, ku komplexnej diferenciácii a k vzniku vonkajšieho tekutého jadra ako ho poznáme dnes, ale bolo potrebné určité časové obdobie k jeho tvorbe. Tu je počiatok vzniku rotácie celej planéty vďaka životodárnemu mechanickému treniu presúvajúcich sa elektrónov prenášajúcich elektrický náboj. Pred týmto časovým predelom neexistovala odstredivá sila a gravitácia bola taká silná, že akýkoľvek život na povrchu planéty bol nemožný. Až keď sa spustil proces ohrevu planéty prostredníctvom toku elektrónov okolo magnetického jadra a vznikla odstredivá sila, zredukovala sa gravitácia planéty na takú mieru, že život mohol vzniknúť. Vylučujem zohriatie planéty pádmi meteoritov a kompaktov. Vylučujem aj vznik rotácie zeme týmito kompaktmi. Pozrime sa len na nášho suseda posiateho kompaktmi- Mars (Obr.:časť povrchu - Isidis Planitia). Mimochodom, vie niekto z vás, že mars je posiaty kompaktami výhradne na južnej pologuli? Opravujem, nie výhradne, ale takmer všetky. Prečo? nuž bolo by jedno vysvetlenie, ale o tom pozdejšie.
Aké asi veľké boli tie kompakty ktorými je mars posiaty? Kvôli nedostatku erozívnych procesov (vetry a dažde) sa zachovali podnes. Otázka znie.: na marse nevznikali teploty po páde miestami, až obrovských kompaktov? Pri páde takého obrovského kompaktu sa istoiste nejaká teplota uvolnila, o čom svedčia pozostatky spáleného a očmudeného povrchu, ale o tom že by sa povrch planéty pritom rozžeravil nie je absolútne žiadna známka. To by musela byť rozžeravená celá južná pologuľa. Tie najväčšie kompakty ktoré tam dopadli sú zahladené časom, ale nie preto, že je tam nedostatok erozívnych procesov a že sa rozžeravená látka rozliala ako tekutý materiál vo forme lávy. Napríklad Hellas Planitia, Arabia Terra a Isidis Planitia. To sú pozostatky po páde kompaktov pozostávajúcich z ľadu. Čo ma privádza na túto myšlienku? Pri pohľade na oblasť Terra Arabia a Isidis Planitia sa dá dedukovať, že Terra Arabia je staršieho pôvodu, pretože je posiate ďaľšími desiatkami menších kompaktov, naproti tomu Isidis Planitia je hádam najmladšieho veku, pretože ovplýva dojmom nedotknutosti pred ďaľšími kompaktami. Okrem toho priniesol so sebou tento kompakt ohromné množstvo čiernych sadzí, čo bolo spôsobené výbuchom nad terénom tesne pred dopadom, pretože prúd vymrštených sadzí smerom od epicentra výbuchu zanechal v teréne jasné stopy začiernených plôch a plôch ktorých sa tento čmud zatienených objektov nedotkol (v oblasti Syrtis Major Planitia), lebo ich položenie leží v závetrí - v tienenom mieste (za briežkom, za výbežkom, za vyvýšeninou). Naproti tomu ale, staršie vzdialené krátery, ležiace už v Arabia Terra sú začmudené práve privrátenými svahmi k epicentru výbuchu. Oheň a žiara na povrchu by určite zmazal stopy týchto kráterov, čo ale nepozorujeme. No dobre, ale zas nás prepadajú ďalšie otázky v spojitosti s týmto marsovským výjavom..: ako to, že tam nie je žiaden kráter? Ako to, že oblasť tohoto mora "Isidis Planitia" je taká krásna , priam vyžehlená a nie sú tam stopy po žiadnych menších kráteroch ako ich hojne vidno v blízkom okolí? Pravdepodobne to bol jeden z tých väčších a dopad sa udial ani nie tak dávno - zo stratigrafického hladiska.
Máme osem planét, odkiaľ môžeme odpozorovať určité fyzikálne pochody. Takže, čo tu vlastne bolo prv, sliepka a či vajce? Ani jedno ani druhé, najprv boli jednobunkové,.....až potom bola sliepka...atd. Vývin existuje, ale na našej matičke zemi, len odtiaľ potiaľ. Od jednej katastrofy po tú ďaľšiu! Pri hlbšom zamyslení sa nám ponúka niečo iné, ako Darvinova teória postupného vývinu. Cuvier mal pravdu...
Všetko, čo sa v našom hmotnom svete chová s nádychom tajomna alebo záhady,
pôsobí na naše zmysly i rozum len a len vďaka našej nedokonalosti a nevedomosti
a preto ani v "skutočnosti" nič tajomné a záhadné neexistuje.
To všetko sú len a len Božie zákony.
