01.  A predsa sa točí

/Boh, ja a fyzika/

/Človek superman/

/Vesmír/

/Slnko)

 

 

Boh, ja a fyzika

 

 

Z histórie vieme, že sa o tento preslávený výrok zaslúžil Galileo Galilei ( 1564-1642). Taliansky astronóm a fyzik. Prvý, ktorý použil k pozorovaniu hviezd teleskopický ďalekohľad. Objaviteľ prvého mesiaca iného telesa ako má Zem. Galileo bol uznávaný zástanca Koperníkovej heliocentrickej teórie. Galileo bol cirkvou vyhlásený za kacíra, pretože podstata tejto teórie stála na vyhlásení, že Zem sa pohybuje okolo slnka, ktoré sa nachádza v centre planetárnej sústavy, čo bolo dovtedy nemysliteľné. Bol uvrhnutý do žalára. Cirkev vzdorovala týmto tvrdeniam ešte ďalších 350 rokov a sám Galileo bol formálne rehabilitovaný - zbavený obžaloby kacírstva, až v roku 1992. Preslávený výrok "a predsa sa točí", bol vyrieknutý Giordanom Brunom priamo na hranici pri akte upálenia, 17.2.1600 na námestí Campo dei Fiori v Ríme, keď ho ako kacíra už oblizovali plamene a predpokladá sa, že mu bol práve tento výrok prisúdený mýlne.

V skutočnosti bol Galilei príliš populárny medzi európskymi panovníkmi, aby ho mohli len tak jednoducho upáliť. Ten citát sa oveľa viac viaže na Galileiho súčasníka, talianskeho astronóma Giordana Bruna, ten zase len pracoval  s myšlienkami poľského astronóma Nikolausa Kopernikusa (1473-1543) - ktorý vlastne vyvinul heliocentrickú teóriu, podľa ktorej sa Zem a všetky ostatné planéty točia okolo slnka vo svojich dráhach. V tých časoch bola táto teória veľmi často a obšírne diskutovaná. Bolo to v období, keď panoval Ptolemaiovský svetonázor, ako jediná platná teória pretrvávajúca v tom čase už vyše 1000 rokov, spojená primerane s vtedy panujúcou filozofiou a náboženstvom. Je ale zarážajúce a súčasne povšimnutiahodné, že napriek všetkému sa heliocentrická idea objavila už v 3. storočí pred Kristom, ktorej otcom bol Aristarcus zo Samosu a práve táto skutočnosť bola Kopernikusovi známa. V 2. storočí po Kristovi alexandrijský astronóm, matematik a geograf  Claudius Ptolemaius (87-150) presadil svoj pohľad na svet, čo mohlo byť aj zhodou okolností plynúcich z prostredia, v ktorom sa pohyboval a pôsobil, kde sa tvrdilo a zároveň verilo, že Zem bola stredom všetkých pohybov nebeských telies. V dejinách vedy sa objavil Tycho Brahe (1546-1601) dánsky astronóm (vlastným menom Tyge Ottesen), ktorého presné merania astronomických pozorovaní sa stali základnými podkladmi budúcich zákonov pohybu planét. Teória heliocentrizmu sa definitívne presadila až nemeckým astronómom a matematikom Johanesom Keplerom (1571-1630), ktorý používal dáta pozícií telies zhromaždených Tychom Brahe a formuloval známe zákony pohybu planét, ktoré kvantitatívne skvalitňujú formuláciu Koperníkovej teórie, že sa všetky planéty točia okolo slnka. Isaac Newton (1642-1727) anglický duchovný a pritom aj vedec, sa narodil práve v roku, v ktorom veľký Galilei zomrel. To bol ten, ktorý všetky tieto poznania vedy zhrnul v klasických zákonoch pohybu a gravitácie, v  trojzväzkovom diele "Philosophiae naturalis principia mathematica"(1687), ktoré poznáme pod názvom - Základné zákony klasickej mechaniky. Príhoda o povestnom padajúcom jablku spojená s Newtonom,  je pravdepodobne apokryfická, ale Zem sa predsa len točí. A ešte ako? Prečo asi.....?

Týmto úvodníkom som chcel naznačiť, akú tŕnistú cestu mali astronómovia s presadením sa nových myšlienok, ktoré mali prekonať staré myslenie a ako bolo potláčané "novátorstvo" vtedy vládnucimi mocenskými inštitúciami. Objavením ďalekohladu sa to vlastne všetko začalo, ale ešte stále nie sme s vedou tak ďaleko, aj napriek pokročilému štádiu rastu našej západnej civilizácie, aby sme si vedeli vysvetliť niektoré, doposiaľ záhadné skutočnosti, ktoré sa vyskytujú v oblasti geologickej minulosti našej prekrásnej planéty ZEM.  V nasledujúcich kapitolách vám chcem ponúknuť  napínavé čítanie a iný pohľad na veci zo zákulisia "môjho sveta" a zo zákulisia mojich záujmov, ktoré formujú môj pohľad na veci okolo mňa.

 

 

01.2  Človek superman

 

 

V časoch, keď som chodil do základnej školy, sme sa v prírodovede učili o našej slnečnej sústave. Už vtedy ma to veľmi zaujímalo a bol som jeden z najlepších žiakov, čo sa týka tejto tematiky. Odpoludnia na poslednej hodine sme mali "katechizmus" s kaplánom miestnej fary, ktorý nás učil o Bohu. A tu vznikali prvé problémy. Nikdy som si nevedel predstaviť pána Boha ako všemohúceho, pretože sme v kostole videli na obraze Boha v ľudskej podobe a nad ním nejaké oko v trojuholníku, ktoré všetko vidí a všetko vie. V roku 1959 nám náboženstvo v škole zatrhli a aj kaplána som od tej doby v živote nestretol.

Do kostola som chodil, ako sa patrilo v tej dobe, na každé litánie, roráty a v nedeľu dopoludnia na desiatu na omšu. Ale o Bohu už so mnou nikto do dospelosti nehovoril. Zo začiatku som si bol istý, že existuje, ale postupom času, keď na základnej škole pribudol zemepis a fyzika, sa akosi existencia Boha preniesla do sféry neexistujúceho. Bolo to úplne prirodzené, jednoducho sa laboratórne nedala dokázať prítomnosť Boha a jeho súčinnosť pri všetkom dianí okolo mňa. Ako som opustil základnú školu, zrazu sa objavil v kinách film "Spomienky na budúcnosť", ktorý vzbudil veľký rozruch medzi verejnosťou. Na tú dobu, veľmi pohoršujúci v obci cirkevných veriacich, pretože po prvýkrát boli  Dännikenom prezentované archeologické pamiatky a špecialitky na filmovom plátne z dávnych dôb, ktorých vek sa nedal odhadnúť a ich pôvod bol Dännikenom pripisovaný Bohom. V duchu som sa pýtal, akým Bohom, veď my sme sa kedysi na hodinách náboženstva učili, že Boh je neviditeľný, že je všade a vo všetkom prítomný a o všetkom vie. Fascinujúce. Ten film som videl trikrát jeden za druhým. Viac ho u nás nedávali. Až o rok na to som si zadovážil knižku s tým istým názvom od priateľa, ktorá už bola určite v tridsiatich rukách predo mnou. To, čo sme sa kedysi dávno na katechizme učili nebolo pravdou, možno preto, že som zažil pozorovanie prvého sputnika a počul som na vlastné uši jeho pípanie v priamom prenose z rádia, Lajku, Gagarina, Tereškovovú a vlastne som bol účastníkom prevratných technických úspechov ľudstva v dobíjaní vesmíru. Zrazu ale prevrat, Boh vstupuje na scénu, ale v inej podobe... . Bolo akosi normálne, dokonca moderné uveriť tomu, že Boh vlastne "chodil" po našej planéte, zanechával po sebe stopy v kameni, v pôde a v mysli ľudí. A prv než nás opustil, zanechal pre potomstvo ľudí rôzne stavebné pamiatky. A že ten Boh vlastne nebol nijaký Boh, ale človek z mäsa a  kostí. Od Dännikena a jeho "spomienok na budúcnosť" som sa vlastne prvýkrát dozvedel o tom, že biblia obsahuje jednu knihu, "Prorok Ezechiel", v ktorej je podrobný popis Boha s jeho lietajúcim strojom, ktorý vydával hrozný hrmot a valil sa z neho dym ako z pece a popis kolesa, ktoré sa krútilo na všetky strany (?). Do tej doby, priznám sa, som bibliu nikdy v živote nemal v rukách, ale teraz som ju zatúžil mať a prečítať si ju. Postupom času, sa mi stala práve s bibliou jedna kuriózna príhoda.

 

Pracoval som na jednej stavbe ako prevádzkový elektromontér, kde bola jedna veľkokapacitná betonárka. Vcelku ľahká práca, zabezpečovať stály chod stavby, sem-tam vymeniť poistky, alebo vymeniť zhorený motor. Medzi obsluhou pieskoviska bol jeden človek, s ktorým som sa na tému bohovia pustil do reči. Nemal som veľký úspech presvedčiť ho o pravdivosti Dännikenových teórií, ale po niekoľkých týždňoch vysvitlo prečo. Dotyčný bol vlastne skrachovaný farár a po istom čase a po dlhých rečiach a diskusiách mi sám tú bibliu požičal, aby som sa presvedčil, že sa mýlim. Priniesol mi ju s veľmi ťažkým srdcom a strachom, aby som ho neudal (boli to doby pohnuté, plné pokrytcov a podlizovačov), že mám bibliu od neho - v krabici od topánok.

Mal som ju jeden celý rok, prečítal som ju dvakrát od začiatku do konca a k niektorým častiam som sa vracal sporadicky. Teda, musím sa priznať, že som mal na nose "veľmi technické okuliare". Tam sú veci, to by človek žasol. Po tomto vyslovene preštudovaní biblie som si len utvrdil "vieru", že tí bohovia, čo tu predhodil Dänniken, nielenže zanechali po sebe rôzne kamenné stavby, ale dokonca aj starý zákon pochádza od nich. Nebol som sám, čo prepadol tejto viere v Dännikenových bohov, o ktorých sa píše v biblii. Biblia je jedna fascinujúca kniha, ktorá pozostáva z dvoch častí. Jedna je "Starý zákon", kde sú hlavnými aktérmi bohovia a ich rečníci (anjeli a poslovia boží), proroci, či - v modernom jazyku povedané "tlačoví hovorcovia" a druhá časť je "Nový zákon", kde je hlavným aktérom Ježiš Kristus a jeho učeníci. Najväčším prameňom k pochopeniu podstaty Boha, či "božieho pôsobenia na zemi", je starý zákon. Kde vlastne Boh vychováva človeka od jeho stvorenia až po dobu príchodu Ježiša Krista na scénu. Až Nový zákon je vlastne bez fyzickej prítomnosti Boha (až v pozadí sa dá vycítiť prítomnosť a spoluúčasť Boha a na jednom mieste je priamy styk za účasti svedkov, ktorý si žiadny čitateľ nemôže nepovšimnúť, pri výstupe na horu Nebó - Matúš Kap.17) a Ježiš nám vo svojich obrazných podobenstvách predstavuje nového Boha, toho, ktorého každý z nás nosí vo svojom srdci a toho, ktorý nás počúva a plní naše priania podľa sily našej vlastnej "viery". Nemáš? málo si praješ a slabo tomu veríš! Odpláca sa ti zlom? niekde si urobil hrubú chybu. Nezabudni, Boh je všade pri tebe a o všetkom vie, či robíš dobre, alebo či páchaš zlo.

V Biblii sa hneď na začiatku v prvej knihe Mojžišovej, píše o stvorení sveta. Dnes mi je jasné, že za tých šesť dní, o ktorých sa píše v biblii sa to nedá dokázať, ale tu by som chcel upozorniť na jednu vec, skúste si odmyslieť osobu Boha ako človeka  a posaďte sa len v myšlienkach niekde do vesmírneho priestoru ďaleko od planét a sledujete to "nič" okolo seba a potom aj tých šesť dní stratí zmysel, lebo delenie času na dni si vymyslel sám človek tu na zemi. Poviem to takto, Darvin a všetci teoretici hlásajúci vývoj nielen živočíšny, ale aj vývoj planét a planetárnych systémov a vesmíru vôbec, majú pravdu, existuje nejaký vývoj a tomu podliehal aj vývoj našej slnečnej sústavy. Len nechápem človeka ako takého, keď odvrhuje a neverí faktom, ktoré sa kedysi dávno tešili svojej platnosti, pretože už starí Sumerovia vedeli, že naša slnečná sústava má dvanásť planét, vedeli o ich sfarbení, o ich pohyboch, poznali ich vlastnosti a boli neobyčajne zruční v matematike. Takéto chovanie sa voči pozostatkom starých kultúr považujem u človeka za spiatočníctvo. Škoda, mohli by sme byť svojimi vedomosťami o niekoľko krokov popredu.

 

Dvanásť planét? Dnes to ešte nie je pravda, v školách sa to neučí, ale sú tu vážne náznaky, že je to naozaj tak, lebo aj veda robí svoje pokroky a dosť zavčasu objavili posledné planéty slnečnej sústavy, Uran (1781), Neptun (1846) a Pluto (1930). Dokonca prv než sa prirúti z vesmíru a jeho nekonečných hlbín aj tá nepoznaná posledná planéta, Boh č.1 a povie nám to sám Boh č.2, keď sa príde na návštevu pozrieť, ako sa vodí potomkom Adamovým, ktorého stvoril sám veľký Boh č.2 - Enki a či plníme príkazy a rady Ježiša Krista, ktorý nás mal naučiť počúvať vnútorný hlas nášho srdca - Boha č.3, priať si, aby nám mohlo byť splnené a nekonať zlo voči svojmu blížnemu (človeku, ako takému). Boh je len jeden. Pýtam sa len, kde je tá doba, keď človek konečne pochopí, že aj Božie zákony sú vlastne, doposiaľ neobjavené zákony fyziky? To len my, ľudia, si neuvedomujeme svoju nevedomosť a klasifikujeme svoje poznania do rôznych vedných oborov a nehľadáme spoločný faktor, že všetko so všetkým súvisí. Rozbíjame celok - jednotu. Fyzika, chémia, matematika a ostatné vedné obory, sú nemenné  Božie zákony. Len my ich nemáme ešte všetky preskúmané a zaškatuľkované do jednoliateho komplexu. Na mnohé sme ešte neprišli a mnohé nám ostanú ešte dlho skryté. Koľko nám ešte bude trvať, až budeme takí, ako Boh č.2, ktorý všetko vedel a zaúčal človeka, ako používať to, či ono a ktorý nám dal zákon? Od doby tmárstva, - zrodu vedy, uplynulo ledva 300 rokov. Len si uvedomte, že Dieselov motor bol vynájdený pred asi 100 rokmi. Aká technika nás očakáva o ďaľších sto rokov? Aké nové poznanie z oboru fyziky,  chémie,... atď?  Väčšina vedeckej obce sa najmä od 19. a celého 20. storočia slobodne zriekla cez pozitivizmus a z neho odvodené "-izmy" prameňa zjavenej pravdy (BIBLIA) a preto sa pri hľadaní objektívnej pravdy neustále dostáva pri odpovediach na otázku, ako to tu všetko vzniklo, prečo je tu tento nádherný vesmír a aký je význam a cieľ koruny tvorstva -človeka- v tomto vesmíre (?) do slepej uličky. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že opis vzniku a vývoja vesmíru je cez filozofické a fyzikálne princípy nemožný bez reči matamatiky, na ktorú existuje viac názorov:

a/ matematika je skrytá reč Boha

b/ matematika je kráľovna vied, alebo voľný preklad Eisteinovho názoru

c/ matematika je dokonalá metóda, ako seba a iných vodiť za nos.

 

 

Pri hľadaní objektívnej pravdy v oblasti vzniku materiálneho sveta zohráva rozhodujúcu úlohu fyzika prostredníctvom reči matematiky. Či sa nám to páči alebo nie, fyzika je iba slúžkou filozofie a tá je zas iba slúžkou teológie. Ak tieto subjektívne úvahy platia, potom každá snaha o výklad objektívnej pravdy bez Boha, musí viesť cez reč matematickej ekvilibristiky k vzniku nových pohanských náboženstiev, ktorých ovocím je pýcha, triedna, národnostná a rasová nenávisť. Zneužitá Darwinova evolučná teória je klasický príklad toho, čo sa v súčasnom svete deje. Na svetovú scénu nastupuje "človek - rambo -superman", ktorý chce nahradiť Boha, pričom ovocím jeho predstáv, záľub a skutkov je nezriadená túžba po peniazoch, extrémna sociálna nerovnosť, násilie a potoky nevinne preliatej krvi v snahe dosiahnúť svoje ciele za každú cenu. Všetky vedné obory potrebujú nový pohľad, oživenie, nejakého "Martina Luthera" (len by sme ho nemali hneď za to zavrieť, alebo upáliť - ako sa už tiež stalo), ktorý by priniesol komplexný pohľad na súčasný stav vedy s jej momentálnym poznaním, nadobudnutým nielen za posledných tristo rokov, ale kompletne počas celej existencie života človeka. Chcelo by to revolucionára vo vede a mal by nosiť na krku krížik z vlastného presvedčenia a nie ako módny doplnok. Učebnice všeobecného vzdelania už na základných školách zaostávajú za výsledkami vedy asi 30 rokov. Kedy sa asi prerobia učebnice? Moja práca je len slabým "odvarom" vyznania, proti tomu, čo by sa mohlo pri troche investícií v správny čas, na správnom mieste a v správnej spoločnosti - dosiahnuť. Na čo čakáme?

 

 

 

02.Slnečná sústava

 

02.1 Vesmír

 

 

Vesmír - viete si predstaviť vesmír?  Vyjdite na balkón svojho domu večer, keď je najväčšia tma a pozrite sa hore - do neba (nemalo by byť zamračené), uvidíte čiernu tmu a niekoľko stoviek hviezd. Samozrejme neuvidíte ho tak, ako by sme potrebovali, pretože naše oko je prispôsobené našim denným potrebám pozerať najčastejšie do taniera, alebo na červenú pred križovatkou. Najznámejším súhvezdím ľudskému oku všeobecne, je pravdepodobne "Orion", pozostávajúci z pár hviezdičiek, ale k neuvereniu, je vesmír aj okolo Orionu hustý a plný materiálu, ktorý voľným okom nevidno, lebo je tak ďaleko. Vesmír, obrovský priestor, plný hmotného materiálu a neviditeľnej energie. A tam niekde medzi miliardami galaxií, hviezd a hviezdičiek v mliečnej dráhe, sa nachádza centrum našej materskej Galaxie, ktorá je preplnená miliónmi slnečných sústav so svojim planétami a ďaľšími hviezdami a hviezdičkami. Niekde bokom od centra galaxie sa nachádza aj naša slnečná sústava so svojimi deviatimi planétami, ako sme sa to učili v škole. Na nočnej oblohe vidíme len časť našej galaxie - mliečnu dráhu, ktorej akékoľvek zmeny vôbec nepozorujeme, lebo nie sme schopní rozlíšiť niečo v tak obrovskom priestore a tak ďaleko od nás a čo viac, žijeme len priveľmi krátko na to, aby sme mohli nejakú zmenu spozorovať. Smerom do centra galaxie sa to úžasne zhusťuje materiálom a hviezdami a v samom centre galaxie je to ako v úli. Tam sa to len tak hemží materiálom a aktivitami, celkom ako vo včelom úli. V súčasnej dobe sa naši vedci domnievajú, že centrum galaxie tvorí niekoľko čiernych dier, ktoré vytvárajú gravitačné centrum jednej obrovskej galaxie.

Galaxia našej mliečnej dráhy vznikla odhadom pred 11 miliardami rokmi, procesom vytvárania hrúd interplanetárneho prachového oblaku. Priečny priemer galaxie je asi 120.000 svetelných rokov a jej hrúbka asi 3.500 svetelných rokov. Naša mliečna dráha patrí medzi špirálové galaxie a obsahuje asi 20 až 300 miliard sĺnk. Vo vnútri galaxie sa nachádza bezhraničné množstvo čiernej hmoty. Hmota, ktorá sa pohybuje po obvode galaktického disku obieha centrum galaxie pod vplyvom príťažlivej sily z centra, svojej hmotnosti, rýchlosti a centrifugálnej odstredivej sily, čo sú základné veličiny tvorby rotačného systému. A práve preto sa astrovedci domnievajú, že čierna hmota vo vnútri našej galaxie obsahuje niekoľko čiernych dier, ktorá vytvára obrovskú príťažlivú silu gravitačného centra a zabraňuje tejto hmote, hviezdam a planétam na okrajoch galaxie opustit samotnú galaxiu. V poslednej dobe bola objavená v centre našej mliečnej dráhy obrovská čierna diera s názvom "Sagittarius A" a jej hmota sa odhaduje na neuveriteľných 3 milión násobok hmotnosti našeho slnka. "Sagittarius A" nasáva obrovské množstvo plynu z okolia pričom je časť odvrhnutá ako plazmajet, ktorú potom môžeme zachytiť pomocou parabolických antén a zviditeľniť na obrazovkách počítačov našich astrovedcov. Pre názornosť vidíme na snímku dole rozloženie hmoty vo vesmíre podľa JPL.

 

 

02.2 Slnko

 

 

Naša slnečná sústava vznikla asi pred 5 miliardami rokov na okraji jednej zo špirál našej galaxie z náhodne poletujúcich molekúl plynu a prachu v interplanetárnom priestore. Interplanetárny priestor je priestor medzi hviezdami a planétami. V tomto univerzálnom vákuu sa nachádzajú okrem atomárnych častíc slnečného vetra z centra aj plyny a pevná hmota, ktorá patrí k tzv. interplanetárnemu prachu. Prevažný diel prachu pozostáva z častíc o veľkosti 1/1000 až 1/10 mm. Tento interplanetárny prach je pozostatok popola po výbuchu v smrteľnom zápase supernovy. Súčasne, obsahuje tento prachoplynový oblak materiál pre zrod nových planét a hviezd. Tieto poletujúce častice vrážali do seba a vznikali čoraz väčšie zrniečka prachu (tzv. Brownov pohyb molekúl), až vznikli hrudky, ktoré sa znovu zoskupovali do väčších hrúd, a tak ďalej, až tieto hrudy - zlepence nadobudli veľkosť, keď sa hrudy pod vlastnou váhou začali zhusťovať, čím sa vypĺňali medzihrudové medzery a vznikol kompaktný kus hmoty, pričom stále na seba nabaľoval iné molekuly, hrudky a hrudy. Postupom času a nadobúdaním hmotnosti došlo k hraničnému stavu (keď už ako obrovské teleso, pôvodne vzniknuté z prvých dvoch molekúl, ktoré sa spojili), keď pomocou príťažlivých síl stále rástol vnútorný tlak hmoty a jadro tohoto telesa sa začalo zohrievať (a hmoty na povrchu stále pribúdalo), až sa zohrialo na takú teplotu, že sa hmota začala taviť a v stave tekutom sa začala triediť na prvky ťažké a tie ostatné - ľahšie. V tomto stave začala narastať vlastná príťažlivosť a hmoty stále pribúdalo a nabaľovalo sa ďalej hrudami a väčšími kompaktmi z okolia. Z ťažkých prvkov vzniklo jadro, ktoré sa pod vplyvom stúpajúceho mohutného tlaku a teploty stalo pevným, možno až krištalickým a nadobudlo vlastnosť obrovského magnetu s rovnaký smerom magnetických častíc, takže planéta nadobudla póly N a S. Okolo jadra museli tiecť elektrické prúdy, kde bol velmi veľký odpor. Vznikali obrovské teploty pri výrobe tejto energie a teplo pochádzajúce práve z tohto deja bolo tvorcom tekutého vonkajšieho jadra. Samotné jadro sa musí nachádzať v tekutom obale, aby v interakcii so silným galaktickým polom nastal ďalší hraničný bod, keď sa roztočilo samotné jadro a vznikol vlastný elektromagnetický systém, ktorý podliehal interakciou silnejšiemu polu v centre galaxie a začal sa mu podriaďovať tým, že mal navlas rovnakú polaritu a zmysel otáčania ako centrum galaxie. Hovoríme tomu - prapôvodný chaos začína proces harmonizácie.

Až tu, počas vzniku toku elektrického prúdu odporom tesne nad jadrom, vznikol vlastný elektromagnetický systém a začalo sa krútiť aj celé teleso, pribudla ďalšia fyzikálna sila - odstredivá sila. Odstredivou silou stúpa rotácia okolitého prachového oblaku, pričom sa vnútorný tlak planéty zvyšuje. Formuje sa celé okolie mladej planéty. Prachoplynový oblak, ktorý ešte donedávna mal podobu guľovitého tvaru, sa pod vplyvom týchto nových síl, začal formovať do podoby plochého prstenca a zaznamenáva sa pomalejší pohyb rotujúceho prstenca voči novovzniknutej planéte. V tomto momente mal prstenec už takú rýchlosť, že mu odstredivá rýchlosť bránila pád do stredu tohto bláznivého kruhu. Takto vznikla základná hviezda nášho slnečného systému - naše Slnko, ktoré podstúpilo ešte ďalší vývoj. Nadobudnutím elektromagnetického poľa a stále sa zvyšujúcou príťažlivosťou sa začalo formovať okolie tejto planéty, ktoré podliehalo práve týmto vplyvom. Elektromagnetické pole sa postaralo o to, aby sa všetká hmota z okolia sústredila do prstenca, z ktorého sa neustále zvyšujúcou hmotnosťou planéty narastala aj príťažlivosť a všetok materiál a hmota sa nabalili na slnko a až po ukončení akrécie sa zrazu spustila jadrová činnosť a slnko narástlo do dnešných rozmerov.