Potopa. Vieme, že tu bola. Že bola nesmierne veľká. Že vody siahali 15 lakťov ponad tie najvyššie kopce. Zopakujem jednu vetu z predošlej kapitoly: "Neexistuje v našom poznaní taká sila, ktorá by to mohla ovplyvniť? Nemáme toho veľa na výber, dokonca nemáme žiadny výber, ale musíme pripustiť na základe archeo-dôkazov, geo-poznatkov a astrofyzikálnych poznaní, že takýto vplyv musí existovať. Kde je to čudo? Aby sme mohli pripustiť vplyv zvonka, musíme najprv dostať odpovede na niekoľko otázok, aby sme si mohli potvrdiť myslitelnosť takéhoto modelu". Teraz, keď poznáme mechaniku zdanlivého pohybu pólov po povrchu Zeme a vieme, že to môže spôsobiť jedine cudzie teleso (alebo minisystém) so svojim obrovským vplyvom silného magnetického poľa, mali by sme si položiť aj otázku: a čo s príťažlivou silou tohto cudzieho telesa? Bolo spoluúčinkujúce? Do akej miery? Aká je veľká tá kométa, Planéta-X, či minisystém? Aká bola jej skutočná dráha? Pretože od odpovedí na tieto otázky závisí výsledok nakonfigurovania modelu situácií, ktoré by potom mali nasledovať.

Teraz nás zaujíma jedine odpoveď na prvú otázku. Bola prítomná najslabšia z interakcií, ktorá sa navonok prejavila ako sila, privádzajúca na našu planétu nepredstaviteľnú pohromu? Pretože pomocou tejto odpovede sa nám otvorí nový svet pohľadu a ďalší priestor na desiatky ďalších otázok. Odpoveď je vlastne prítomná vo forme následkov, ktoré geológovia už nespočetne krát preskúmali a o ktorých sa vedú nespočetné diskusie o pravdivosti ich resultátov. Správna otázka by teda mala znieť: bola to príťažlivosť (gravitácia cudzieho telesa), ktorá nakopila toľko vody pod nebesiami, že zaplavila aj tie najvyššie končiare? Nevieme, ale voda sa nakopila (podľa Biblie) a nakoľko nepoznáme silu, ktorá by nakopila toľko vody, jedine z pôsobnosti gravitácie nášho Mesiaca a vieme viac ako na 100%, že ju spôsobuje Mesiac a to je tiež cudzie teleso. Gravitácia, čo to je a čo sa pri tomto fyzikálnom jave deje? Čo spôsobuje? Grvitácia, ako vedecké pomenovanie javu, nájdeme vo vednom odbore Astronómia", ktorá je jednou z najstarších vied. V minulosti bola astronómia (grécky Astron = hviezda, Nomos = zákon) šieste zo siedmych slobodných umení.

Tieto predmety tvorili základ vyššieho vzdelania pre slobodných rímskych občanov. Súčasná Astronómia je veda o vesmíre, ktorá sa zaoberá vznikom, vývojom, stavbou rozložením, pohybom a vzájomným pôsobením vesmírnych telies a ich sústav. Samotná "gravitácia" je obsiahnutá v špeciálnom obore astronómie s názvom Astrodynamika (nebeská mechanika). Tá sa zaoberá zákonitosťami pohybu kozmických telies vplyvom síl všeobecnej gravitácie, odvodzuje metódy na určenie dráh vesmírnych telies z pozorovaného pohybu a na výpočet efemeríd, t.j. pozorovateľných polôh z odvodených elementov dráh. Otázku, akým zákonom sa riadi príťažlivosť telies, definitívne vyriešil geniálny astronóm a fyzik Isaac Newton. Spojením gravitačného zákona so zákonom sily odvodil presné zákony pohybu nebeských telies. Čo spôsobuje gravitácia, ako sa prejavuje? Najznámejší prírodný jav, ktorý poznáme všetci, je príliv a odliv spôsobený príťažlivosťou mesiaca, ktorý si trochu priblížime a objasníme.

Tu pôsobí gravitácia mesiaca na zemskú kôru, na oceány a na atmosféru. Pretože sú kontinenty pevné, tak sa viditelne prejavuje gravitácia mesiaca len na oceánoch a to tým, že vzniká príliv a odliv. Na základe príťažlivosti mesiaca sa na privrátenej strane zeme k mesiacu kopí voda. Na opačnej strane, odvrátenej od mesiaca sa takisto kopí voda, ale tu už na základe odstredivej sily. Na tento pohyb - kopenie sa vody, pôsobí aj slnko, ktoré je svojou hmotnosťou mnohonásobne väčšie ako mesiac, malo by vyvíjať väčší vplyv na zmeny prílivu a odlivu, ale vzdialenosť Zem - Slnko je tiež oveľa väčšia, takže pôsobenie slnečnej gravitácie je len jedna pätina zo sily vyvíjanej mesiacom. Ale aj napriek tomu tento pätinový vplyv spôsobuje, že sa príliv a odliv prejavuje rozdielne, závisiac od vzájomných polôh týchto troch telies. Keď sa nachádzajú Slnko, Zem a Mesiac v jednej rovine - priamke, tak sa prejaví príliv a odliv výraznejšie ako inokedy. Vtedy sa hovorí o "skočnej vlne". Na základe týchto rozdielnych vplyvov, oceánskych prúdov, rôznych systémov vĺn a topografických vlastností na pobrežiach vypadajú zmeny prílivu a odlivu všade inak a spločne vytvárajú jednoliaty komplex pohybov tejto tekutej masy.

-Je sila, ktorá sa snaží zmenšiť odstup medzi dvomi telesami (tzv.centripetálna sila). To znamená, že je to sila, ktorá sa snaží dostať - priťahovaním sa do centra ťažiska. To sa netýka len vesmírnych telies (Zem, Slnko, Mesiac, atd..), ale aj tých najmenších elementárnych častíc, z ktorých sa tvoria atómy. Príťažlivá sila jednotlivých atómov je nesmierne malá. Ale vďaka týmto maličkým elementárnym časticiam, ktoré vyplňujú objem celej našej planéty a vytvárajú tak dostatočné množstvo príťažlivej sily, že sa môžeme udržať na jej povrchu. Bez príťažlivej sily by sa naša Zem vyparila do vesmírneho priestoru a vesmír by bol len mŕtvy, priesvitný oblak prachu. Čím ďalej sa vzdiaľujeme od Zeme, je príťažlivosť slabšia a slabšia. To platí pre všetky telesá, nielen Slnko, Mesiac a Zem. Pretože je Mesiac od Zeme dosť ďaleko vzdialený, pôsobí jeho príťažlivá sila len veľmi slabo. Slnko je od Zeme veľmi vzdialené a aj napriek tomu, že je jeho hmotnosť oveľa väčšia ako Mesiaca, je jeho príťažlivá sila pozorujúca na Zemi menšia. Dôležité ale je, že aj Mesiac aj Zem pôsobia na seba vzájomne a teda sa vzájomne priťahujú na základe príťažlivosti. Aby sa ale nezmenšovala vzdialenosť medzi týmito dvomi telesami, musí pôsobiť medzi nimi úplne opačná sila.

Vzdúvanie vodnej hladiny a spôsob, ktorý sa nám črtá z Biblického opisu priebehu celosvetovej potopy, nám podľa našeho súčasného poznania napovedá, že to bola práve gravitácia pôsobiaca z mimozemského priestoru. Gravitácia cudzieho telesa. Neexistuje logický argument fyzikálneho vysvetlenia tejto udalosti iným, nám zrozumitelným a prijatelným spôsobom ako gravitácia cudzieho telesa. Gravitácia akého veľkého telesa a aká bola ich vzájomná vzdialenosť? Zo spomínaných cyklických návštev a ich vysledovaných následkov rôznymi geologickými výskumami som nadobudol presvedčenie, že potopa sa nedeje pri každom návštevnom cykle, ako som to naznačil v predošlej kapitole. Najčastejšie dochádza len k samotnému posuvu pólov, ale ešte častejšie - nedôjde vôbec k ničomu - k žiadnej intrerakcii. Je to závislé od polohy a od vzdialenosti našej planéty v okamžiku Perihélia P-Xu a od sklonu príletovej dráhy P-Xu voči ekliptike slnečnej sústavy. Pripadajú dve modelové situácie do úvahy, keď sa P-X dostane v perihéliu medzi Mars a Zem, alebo až medzi Zem a Venušu.

To je pásmo, ktoré pripadá do úvahy, ako rizikové pásmo. To je ale hádam veľmi extrémny prípad. Existujú extrémy, ako v prípadoch s následkami potopy a preto sa môžeme domnievať a určiť približne aj sklon príletovej dráhy P-Xu voči ekliptike sl.sústavy až na 30° vzhľadom k tomu, že gravitačná interakcia je najslabšia interakcia, ale s najdlhším vzdialenostným dosahom, musela sa dostať k Zemi čo najbližšie, do priestoru rizikového pásma, keď aj tá najslabšia interakcia spustí svoju činnosť v očividnej sile. Má slabý dosah. Slabý akčný rádius a len vzdialenostný odstup je podmienkou spustenia mechanizmov gravitačnej interakcie. To všetko ukáže budúcnosť, keď znovu príde, ako zlodej v noci, nič netušiac (biblia). Aby som zosilnil dojem na čitateľa z tohoto fyzikálneho pochodu, dovolím si pripomenúť, že aj náš Mesiac zohral pri tom dôležitú úlohu. Stretnutie telies v interakcii trvalo 40 dní, skoro 1,5 lunárneho mesiaca, čo je putovanie cca 490° orbitom Mesiaca okolo Zeme, takže Mesiac svojou gravitáciou účinkovať pri tom tri krát ako pomocník, minimálne však dvakrát v podpornej situácii a dvakrát oslaboval gravitáciu P-Xu.

K vysvetleniu týchto fyzikálnych pochodov, použijeme obrázky z predchádzajúcej kapitoly. Vizuálne veľmi jednoduché a o to ľahšie pochopiteľné. Pripadá mi celkom reálne, že Planéta - X sa dostala tak blízko medzi orbitálne dráhy Marsu a našej Zeme, že sa spustili obe interakcie. Nie v jednej ekliptickej rovine, ale s 30°sklonom voči ekliptike zeme a najsilnejšie pôsobenie plynulo z miest ležiacich vysoko nad severnou pologulou, a to tak, že všetky tri orbitálne dráhy tvoria v inkriminovanom mieste skoro rovnostranný trojuholník. Na nočnej oblohe severnej pologuli musela byť niekde viditeľná priamo v nadhlavníku. Mars sa v tom okamžiku nachádzal asi mimo dosahu interakcií, niekde na opačnej strane - za Slnkom. Pokiaľ sa v tom momente nachádzal Mesiac v splne, tak sa znásobila príťažlivá sila aj o príťažlivé sily Mesiaca. Vieme, že Mesiac je počas splnu v Perigeu, teda najbližšie k Zemi a jeho príťažlivosť sa zvýši o šesť percent. Táto vzdialenosť činí 356410 km. Keď je v Nove - Apogeu, tak je vzdialený 406740 km. Preto ho vidíme v splne v optickom klame skutočne väčší, lebo je bližšie. Vyššie som opísal vplyv Mesiaca na našu Zem v súvislosti s prílivom a odlivom a tá nám jasne vysvetľuje vplyv interakcie príťažlivých a odstredivých síl dvoch na seba vzájomne pôsobiacich planét. Nemalo by nám teraz robiť tažkosti predstaviť si vplyv príťažlivej sily P-Xu na našu Zem, ktorá už mala vychýlenú magnetickú os a geografická os bola v štádiu posuvu voči magnetickej. Nakoľko tu prebieha niekoľko javov súčasne, popíšeme si zhruba pochody, ku ktorým tu dochádza :

Fyzikálny zákon je funkčný aspekt prírody a ako na taký, sa naň musíme pozerať. Noe nemal vedomosti o fyzikálnych zákonoch a preto si určité veci nedokázal vysvetliť. Pre neho to boli vždy božie zákony. Dokonca aj dážď bol dar od boha (pretože nepoznal princíp kolobehu vody v prírode), v tomto prípade trest, pretože bol ničiaci. Roztrhli sa všetky žriedla veľkej priepasti - je obrovská výzva k zamysleniu sa nad týmto výrazom, pretože keď si pomyslíme na obrovské zemetrasenia a pukanie zeme počas posunu a otočenia elyptického zemského jadra vo zvyslej polohe, ktoré je spôsobené elektromagnetickou interakciou a mohutnou príťažlivosťou cudzieho telesa, tak nám bude viac ako jasné, že sa dostali na povrch zeme aj vody z podzemných zásobníkov. Pri priblížení sa cudzieho vesmírneho telesa sa musí zákonite prejaviť vplyv jeho gravitačných síl. Najprv na samotnej atmosfére a zemskej kôre "odľahčením" zjavne len na privrátenej strane k tomuto telesu. Odľahčením sa rozumie oslabenie vlastnej gravitácie Zeme, čím sa uvoľnila cesta rozpínavosti tlakov panujúcim pod zemskou kôrou. Rozpínanie atmosféry muselo spôsobiť zriedenie vzduchu až do takej miery, že sa neudržal pri živote žiadny oheň alebo plamienok z nedostatku kyslíka a možno tento stav chápať ako vysávanie atmosféry. Kôra sa musela pod týmto vplyvom vyduť, ako voda počas prílivu spôsobeného mesiacom.

Podzemné zásobníky vody sú obrovské priestory zásob vody, ktoré vznikli priesakmi vody kolobehu dažďovej vody v prírode za dlhé tisícročia a dnes ju dostávame na stôl ako pitnú stolovú vodu, napríklad Korytnicu, Fatru, Budišku, či Mattoni a poznáme ich ako stolové vody z prameňov, ktoré nie a nie vyschnúť. Pritom vychádzajú na povrch bez akéhokoľvek pumpovania, stačí len navŕtať dieru do patričnej hĺbky - niektoré vyvierajú samy od seba následkom tlakov v podzemí, iným je potrebné pomôcť pumpovaním. Keď pripočítame k tomu príťažlivosť spôsobenú interakciou cudzieho telesa, tak výraz "roztrhli sa všetky žriedla velikej priepasti" vidíme v úplne inom významovom svetle. Vody z týchto podzemných rezervoárov boli puklinami doslova vytiahnuté na povrch zeme a možno aj teplé ako kúpeľné pramene v Karlových Varoch. Záleží samozrejme od toho, v akej hĺbke sa tieto podzemné zásobníky vody nachádzajú. Výraz "všetky žriedla velikej priepasti"sa viaže aj na ďalší výrok, ktorý tiež nájdeme v Biblii.

Nachádza sa v knihe Jobovej 38:16 a oplatí sa preštudovať - popremýšlať o význame celej kapitoly 37 a 38 (Job) z perspektívy geofyziky, kde boh jasným spôsobom dáva Jobovi na vedomie, čo všetko nevie, ako nechápe a aký je úbohý vedomosťami, keď si nevie vysvetliť niektoré, nám už známe geofyzikálne zákonitosti dneška. V Job 38:16 sa výrazom "vnútro priepasti" jasne označuje vnútro zeme, všetko, čo je pod úrovňou zemského povrchu. V tých časoch sa zrejme slovom "priepasť" označovalo všetko, čo bolo pod úrovňou zemského povrchu. Jednoducho neexistovalo primerané slovo, ktoré by sme dnes mohli presne interpretovať, pretože nebola potreba pomenovávať niečo špeciálnym výrazom, ktoré by tento priestor zeme jednoznačne určovalo. Priepasťou bolo všetko, čo sa nachádzalo pod nohami. Biblický prorok Jeremiáš bol zrejme veľmi dobre informovaný a mal dosť vedomostí o fyzikálnych prejavoch počas stretnutia s týmto telesom, pretože celkom jasne píše o tom, že "povstane hukot vody na nebesiach a pôsobí to, aby vystupovali pary od konca zeme..."(Jer. 10:12-13). "Otvorili sa prieduchy nebies" a to je dosť jasné vyjadrenie, že nepršalo zhora ako obyčajne zvyklo. Musel to byť nezvyčajný dážď, ktorý nepochádzal zo zemskej atmosféry.

Odľahčením, teda zmenou gravitačných pomerov na povrchu Zeme sa musel zákonite zmeniť aj tlak atmosféry, nám známej meteorologickej veličiny = 1000 hPa nad hladinou mora, čo predstavuje v starých jednotkách 760mm ortuťového stĺpca. Pri znížení tejto hodnoty pod 1000 hPa muselo dôjsť k enormnému zvýšeniu vlhkosti vzduchu, tvorbe oblakov, čím sa vlastne pôvodne podzemná voda, stala aj dodatočne silným predmetom vzniku obrovského dažďového spadu spôsobeného samotným odparovaním. V týchto extrémnych meteorologických pomeroch aj samotná dažďová kvapka nebola kvapkou ako ju poznáme dnes. Pri znížení tlaku a pri odľahčení (zmene sily resp. oslabení - eliminovaní vlastnej gravitácie zeme) musela dažďová kvapka narásť do obrovských rozmerov (asi na tridsaťnásobok), aby vôbec mohla spadnúť na zem. Obrovské plochy morskej vody boli vystavené tým istým podmienkam. Predpokladám aj ďalšiu možnosť znásobovania dažďového spadu a to sa musí preveriť v starých písmach hádam aj mimobiblického pôvodu nejakým asyrológom, alebo špecialistom na ďaleký východ, či náhodou niekde nie je popis nejakého predoázijského národa týkajúci sa práve "prieduchov nebies", že naša zem, keď dochádza k stretnutiu s touto zničujúcou planétou, ktorá je doprevádzaná obrovským oblakom pary, snehu a ľadu, z ktorého by celkom reálne mohlo spadnúť toľko vody pri tomto strete, aby sa dal vyjadriť práve týmto výrazom. Všetko tomu nasvedčuje že to tak bolo. Tu by mohol napovedať veľa aj židovský symbol sedemramenného svietnika, ktorý je podla mňa "kuchynskou napobeninou" symbolu biblického "Hospodina zástupov" so svojimi, pravdepodobne šiestimi spolupútnikmi - mesiacmi.

Tu je príliš nápadné podobenstvo proroka Izajáša 30:25-26. Hospodin zástupov na mnohých miestach biblie vystupuje ako ničivý element prírody, ktorý berie luďom životy a majetky a navonok sa prejavuje silnou oblačnosťou a dažďom. Pri týchto výjavoch je ale potrebné selektovať - pretože nie je hospodin ako hospodin. Zatial sa ním všeobecne rozumie jedno a to isté - je to BOH (ten kreacionistický). Je potrebné vypozorovať napríklad zo všetkých žalmov, ktorý Hospodin je ten, čo trestá človeka a všetko ničí, iních oslobodzuje od nepriatelov a uvolňuje územia pre svoj vyvolený národ a kráľov, naproti tomu ale, Hospodin ten, ktorý človeku pomáha, vyplňuje jeho priania, túžby a modlitby. Čítajte veľmi pozorne Dávidov Žalm:68, ktorý som vybral ako jasný vzor. Žalm 68:5, hovorí - Spievajte Bohu! Ospevujte jeho meno! Urovnajte cestu tomu, ktorý sa vznáša na hustých oblakoch. Hospodin je jeho meno a plesajte pred ním. 68:9, zem sa triasla, áno, nebesia kropili pred Bohom... 68:10, Dažďom svojej štedrosti si hojne kropil... 68:15, Keď v nej, v zaslúbenej zemi, rozptyloval Všemohúcich králov, belelo sa od pobitých ako od snehu na Salmone. Čudné, -nebesia kropili, belelo sa od pobitých, tento výrok (nebesia) sa v tých dobách používal, keď niekto chcel vyjadriť priestor, či oblasť, ktorý bol hodne vyššie ako obyčajné oblaky na ktoré sme zvyknutí, ako tie, ktoré prinášajú kropenie a súčasne aj vražedné následky.

"Spievajte Bohu! Ospevujte jeho meno!" - takže to nie je Jahve, tento sa volá "HOSPODIN". Čudné, základom chápania podstaty boha tak ako sa nám to vysvetluje je, že BOH nemá žiadne meno a že nie je osoba, ale sa nachádza vo všetkom a je všetko. Je všade prítomný. "Hospodin je jeho meno" - o kom to ten Dávid hovorí? Keďže je všetko a vo všetkom, tak prečo máme ospevovať len a práve toho, čo sa vznáša na hustých oblakoch a volá sa Hospodin? Jozua spomína na podobný prípad (10:11), že Hospodin na nich metal veliké kamene z neba (tiež nie z oblakov, ale z vyšších sfér) a mreli. Viac bolo tých, ktorí zomreli od kameňov toho krupobitia, ako tých, ktorých pobili synovia Izraelovi mečom. Toto sú reálne podklady k vysvetleniu si týchto skutočností pomocou fyziky a nie kreacionisticky. Velmi dobre vieme, že oblasť Sumerov sa vyznačovala tým, že planétam dávali vo všeobecnosti mená bohov. Biblické pomenovanie boha - Hospodin zástupov podlieha tomuto podozreniu, pretože vystupuje ako ten, čo ničí, pritom ale Dávid, Izajáš, Jozua a ďalší sa zdajú byť na základe týchto popisov očitými svedkami, ako keby to zažili na vlastnej koži. Vzývajú a oslavujú boha - Hospodina zástupov.

To ale nie je pravda, očitým svedkom bol z nich len Jozua, ktorý bol najprv sluhom, potom pomocníkom Mojžišovým (okolo 1230 p.n.l). Jozua, je ten, čo vydobil po Mojžišovej smrti zaslúbenú zem, stal sa jeho nástupcom. Dávid prišiel na scénu až o 230 rokov (okolo 1000 p.n.l) pozdejšie a tu chcem poukázať na živú pamäť Izraela ako národa, na navštívenie Hospodina zástupov. Je veľmi zaujímavé, že Dávid bol o tejto udalosti príliš dobre informovaný a návšteva Hospodina zástupov (planéty) musela zanechať v pamäti Izraelského kmeňa vedeného Mojžišom hlboké stopy. Izajáš, bol prorokom počas rozdeleného královstva asi 480 rokov po Mojžišovi (okolo 750 p.n.l). Jozua však, bol očitým svedkom týchto udalostí. Jozua bol aj svedkom začiatočných udalostí odchodu Izraela z otroctva v Egypte, kde sa počas tohto odchodu udiali "zázraky", ktoré môžu mať jedine racionálne vysvetlenie. Kupodivu to bol tiež Hospodin. Títo traja vedeli veľmi dobre komu sa klaňajú a vedeli s istotou o čom hovoria. "Hospodin zástupov" - je stredoveký výraz pre velitela vojska, jednotky, skupiny - proste veliaci a riadiaci. Keď si položíme otázku, komu velil, prípadne čo riadil, tak v našom prípade, vo vzťahu k planétam, vystupuje ako boh-planéta, ktorá má vplyv nad ostatné planéty "riadi a diriguje" - ovplyvňuje všetky planéty v slnečnej sústave svojou gravitáciou a magnetickým poľom. Ničí a zároveň oslobodzuje (oslobodzuje - má hlbší zmysel a o tom si povieme na inom mieste). Nechcem sa odvolávať na astrológiu, pretože v modernej astronómii nie je moc populárna aj napriek tomu, že astronómia vzišla práve z nej, ale aj v starovekej astrológii sa dá naraziť na dôležité pramene a odkazy. Astrológia skrýva jeden velmi zaujímavý záchytný bod a tým je Vulkán. Vulkán, je podľa gréckej mytológie krývajúci boh s bystrou myslou, tiež nazývaný planéta hromu. Veľa astrológov (nie astronómovia) sa domnieva, že planéta Vulkán sa stane viditelnou pomocou teleskopov behom niekolkých rokov. Až bude Vulkán objavený, posledná planéta, ktorá má byť identifikovaná podla dávnych predpovedí, je Apollo, skutočný vládca Býka. Každé slnečné znamenie bude reagovať na vibrácie svojho príslušného vládcu - dvanásť znamení a dvanásť nebeských telies. Kruh sa uzavrie. Prečo asi je BÝK na našej planéte tak posvätný, uznávaný a chránený? Prečo práve toto zviera? Odpoveď je asi všetkým jasná. Lebo Apollo, Hospodin, Hospodin zástupov, onen Boh (planéta - Nibiru, Marduk atd.) je skutočný vládca Býka.

V ktorejsi kapitole na začiatku som položil otázku.: ako je to možné, že Sumerovia vedeli o 12 planétach v našej slnečnej sústave? Dnes som presvedčený o tom, že to vedeli, boli predsa očitými svedkami návštevy tej prekrásnej a súčasne hroznej planéty za 5000 rokov svojej civilizačnej existencie určite dva krát. Thomas Waschke preložil z anglického originálu do nemčiny knihu Marka Isaaka a je prístupná na jeho internetovej stránke (www.waschke.de) kde je rozoberaný Walt Brownov model podzemných vôd. Tento model vychádza s toho, že pri celosvetovej potope hrali významnú úlohu práve podzemné vody až z hĺbky desiatich míl, ktoré sa dostali na povrch zeme puklinami zemskej kôry, spôsobených katastrofou. Popis sa ale nezhoduje príliš s vedeckými mienkami, hádam preto, že model ako taký, nám priniesol viac hádaniek ako odpovedí. Ale tie hádanky sú tu práve nato, aby sme našli aj na ne odpoveď. Walt Brownov model podzemných vôd nie je domyslený, pretože nám predkladá situáciu za normálnych atmosférických podmienok, ktoré teraz vládnu na našej planéte. Počas celosvetovej potopy bola situácia fyzikálne úplne iná - spolupôsobila gravitácia cudzieho telesa a všetko vypadalo úplne inak ako sme zvyklí v období pokoja. Barometer by ukazoval určite hlboko pod normál. James Ussher, protestantský arcibiskup z írskeho Armangu lúštil tiež hádanku, keď chcel vedieť kedy Boh stvoril svet, schitil bibliu do ruky, spočítal roky rodokmeňov biblických postáv a chronologicky vypočítal v roku 1650 dátum vzniku zeme na rok 4004 pred kristom.

Tento údaj bol všeobecne uznávaný skoro 200 rokov a ešte aj dnes sa nájdu jedinci v niečo takéto skalopevne veriť. Ďalšou a podľa mňa tou najzávažnejšou prekážkou nájsť schopne fungujúci model, je pohľad vedy na potopu kvôli kreacionistickým zdôvodňovaním vzniku potopy, predkladanej ako trest boží. Tu sa nedá, resp. nie je prejavená akákoľvek vôla niečo dokazovať, pretože akákoľvek interpretácia vysvetlovania vzniku potopy potrebuje hmatatelné fyzikálne dokladovanie. Metodika vedeckého spracovania vysvetlovacích procesov a modelov vyžaduje cit k vypracovaniu samotného modelu, priamich pozorovaní, preverovaniam laboratórnymi skúškami a koniec-koncov matematickými prepočtami a dokazovaniami. Z toho všetkého vám ja osobne môžem ponúknuť iba ten "model", či už budete s ním súhlasiť, alebo nie, je len a len na vás.

Povrchová voda všetkých morí sa hrnula smerom na severnú pologulu pod vplyvom obrovskej príťažlivej sily iného - gravitáciou, velmi silného telesa. Tou najkratšou cestou. Aj z južnej pologule. Nastal obrovský presun vodných más. So všetkým tvorstvom v nej, aj s velrybami, ktoré sa našli na vysokých kopcoch. Od Juhu, Atlantikom, Pacifikom a aj po povrchu zemskom medzi Afrikou a Zadnou Indiou, až pokryla tie najvyššie vrchy o 15 lakťov, ako to povedal Noe a počas presunov vôd prenáramne pršalo, čo sa vôbec neprieči fyzikálnym zákonom. Pri tomto nahrnutí vody na severnú pologuľu, sa zatopili aj snehové končiare (odhaduje sa, že až 5000m vysoké) severnej ľadovej čiapočky, ktoré sa postupovaním vodnej masy smerom na sever vodou čiastočne strhávali mechanickým spôsobom a čiastočne nadlahčované na základe svojej špecifickej váhy a vyplávali na povrch, na hladinu vody, v ktorej už plávali navrchu mamuty, zvieratá, stromy a všetok mikro a makromaterial pozbieraný z povrchu zeme cestou na sever. Mikroskopické výskumy pokožky mamutov ukázali výskyt červených krviniek a tým podali jasný dôkaz o náhlom uhynutí zadusením plynom alebo vodou. Pretože muselo dôjsť počas posuvu Geo-pólu voči Magnetickému pólu a pri stále rovnakom zmysle točenia "zotrvačníka" - plášťa zeme, aj k sústavnému striedaniu prílivu a odlivu v rytme ako je to dnes s Mesiacom.

Tu sa nám núkajú dve modelové situácie, pretože veľmi ľahko sa mohlo stať, že sa jadro zeme zaseklo a rotácia zeme sa úplne zastavila, príťažlivá sila pôsobila aj na samotné kovové jadro, ktoré sa pohlo z miesta centra a posunulo sa vo vonkajšom jadre úplne k stene spodného plášťa, čoho je nám dôkazom skutočnosť, že pevné jadro je excentricky posunuté smerom k severnému pólu a myslené osy jadier sa nepretínajú v reálnom centre-strede zeme (pozri kap. 07 - jedna zem a štyri póly). V tomto prípade je myslitelné, že sa rotácia zastavila kvôli treniu o plášť a kvôli chaosu vo vodivej zložke elktrických tokov prúdu. Pokial nie, tak sa zemegula točila takou istou rýchlosťou, ako dnes. Počas tých 40 dní (podľa Noeho) sa posúval Geologický pól po zvláštnej krivke. Nie priamočiaro, lež strhávaný spôsobom "stop and go", čo bolo spôsobované bočným pohybom elektrónov v priestore Gutenberg-Wiechertovej Diskontinuity (GWD)- vľavo od magnetického pólu. Vodné masy si vyberali najkratšiu cestu k úžasnej príťažlivej sile pôsobiacej na severe a keď sa pozrieme na obyčajný glóbus našej Zeme, tak vidíme jasne logičnosť rozprávania Biblického príbehu o potope. Pazifik (Tichý oceán) a Atlantik sú priamo spojené korytom so severnými šírkami. Naprotitomu Mezopotámia (domov Biblických príbehov a opisov o potope), je v priestore, kde sa voda nemôže dostať na sever "vo svojom zhone a množstve" nijakým korytom, ale jedine cez územia ležiacich jej v ceste. A to je medzi Afrikou a Zadnou Indiou, naprieč celou Áziou (pozri - Presun más v obrazoch). Obrovské množstvo vody, ktoré sa hnaly na sever cez celý ázijský kontinent pod nátlakom príťažlivosti plynúcej niekde od severu. Epicentrum príťažlivých síl, muselo ležať na miestach, kdesi medzi 50° až 70° severnej šírky pričom sa rotácia zeme nezastavila. Svedčia o tom vedecké práce, ktoré hovoria, že Severný pól (os rotácie zeme) ležal pred danou potopou niekde v Hudsonovom zálive a Labrador bol nosičom - zásobníkom úžasnej snehovej pokrývky. Labrador je územie

Hladina morskej hladiny, ako je známe bola v čase pred potopou približne o 120 metrov nižšia a ľad, ktorý pokrýval polárne moria a tvoril spoločne polárnu čiapočku bol tiež zapadnutý snehom. Tento sa vzdutím hladiny severného mora zlomil a vyplával na povrch, okolo pólu v cyklickom prílivovom rytme až do ukončenia tejto interakcie. Sneh, ktorý tvoril spadovú zložku na okolité pevniny pred potopou, bol pevne prilnutý k zemskému povrchu celé desiatky tisícročí, sa od zeme neoddelil všetok, pretože bol zladovatelý, ale bol zatopený pod vodou počas celého trvania potopy, pričom voda (morská, s osahom soli) presakovala do tohoto snehu počas trvajúcich zemetrasení puklinami, z čoho rástlo ďalšie velké nebezpečenstvo pre blízku budúcnosť - hneď ako vody opadnú. Len tak okrajovo ma "prepadla" myšlienka, že keď už vplyv gravitácie cudzieho telesa pôsobil tak, že rieky tiekli hore prúdom a moria sa vylievali z brehov, muselo, z pohľadu a z pocitu človeka, muselo dôjsť k zvláštnemu úkazu v rámci gravitácie.

Sever bol zrazu a neočakávane dolu brehom. Severný pól bol dolu z kopca, preto sa tam valila všetká voda, tak ako je fyzikálne zvyklá. Človek to musel pociťovať v mozgovom centre rovnovážneho držania tela navonok ako keby bol sever dolu brehom. O koľko stupňov sa vychýlil kolmý postoj človeka smerom na juh, aby udržal rovnováhu tela na nohách proti sile ťahajúcej na sever? Prečo Noeho archa ukončila svoju púť na brehoch Araratu, keďže vieme, že nebola vybavená žiadnym mechanizmom pohonu a žiadnymi plachtami ako plachetnica, až tak ďaleko od svojho bydliska v Mezopotámii? Nebola práve oná príťažlivá sila tým hnacím motorom presunu na takú vzdialenosť? Archa plávala dolu prúdom, ako v prúde nejakej rieky. Postup vody po pevnine smerom na sever (dolu brehom) prinášal ohromnú pohromu, zvlášť, keď sa predieral kopcovitým terénom, dolinami a horami. Pri obrovskej nárazovej vlne sa vo frontálnej časti rozmetávala všetká nezpevnená pôda aj s kameňami o značných rozmeroch až po obrovské balvany. Tieto sa hrnuli ako prívalová vlna minimálne po najbližšiu väčšiu prekážku, čím boli určite kopcovité útvary väčšieho rozmeru. Tam sa museli nahrnúť kamene spolu s piesčitým, ílovitým a iným materiálom na tieto svahy tvoriace prekážku. Tieto prekážky sú dodnes pozorovateľné, aj keď si ich prítomnosť nevieme vysvetliť.

Poznám u nás na slovensku dve doliny, kde som urobil prieskum len obhliadkou a našiel som takéto útvary, kde je strmí svah kopca oblepený takýmto zberným nánosom kameňov a navonok pôsobia veľmi podozrivo, ba až čudne. Prikladám fotografiu na posúdenie. Výnimočnosť týchto útvarov je v tom, že dolina, ktorá sa tiahne južno-severným smerom je zrazu prekrížená kopcom-zátarasou úplne priečnou. Niečo ako križovatka tvaru "T". Rovno oproti tejto prekrásnej doline stojí kopec akoby oblepený betónovou vrstvou už razantne erodovanou. Hore navrchu je útvar v tvare vežičky, na vrchole ktorej sedí jeden mohutnejší kameň. Vežička vznikla následne poveternostnými podmienkami, keď voda odniesla z okolia tohoto kameňa sediaceho navrchu všetok materiál, ktorý sa vode poddal a kameň je stále na tom istom mieste (polohe), ako ho tam doniesla potopa. Takýchto miest poznám v Európe viac, aj keď som ich osobne nenavštívil, stavím sa, že sú na južnom svahu, presne oproti nejakej doline, ktorou sa tieto nánosy mohli dostať spolu s nárazovou vlnou potopy až k týmto prekážkam, alebo za nejakým kopcovitým útvarom v "tieni" prúdu toku, za ktorým sa usádzajú usadeniny. Voda je úžasné nosné a transportné médium pri premiestňovaní más materiálu a keď vezmeme do úvahy aj spomenutú oslabenú gravitáciu - odlahčenie zeme, tak aj ten najťažší 500 kg vážiaci kameň mohol vážiť za týchto okolností, pritom odlahčený množstvom vytlačenej vody, dajme tomu len 150 kg.

Keď sa valila prívalová vlna vody smerom na sever po pevnine až hin z Indického oceánu, cez celý kontinent naprieč áziou cez sibír až k severu, zbierala so sebou všetko živé a neživé. Mamuty, ktoré teraz nachádzame v oblasti Sibíra a Kamčatky, vôbec nemuseli obývať priestory sibíra, ako sa to dnes predpokladá, ale prebývali niekde v nižších pásmach, možno až niekde v oblastiach severne od Kaspického mora. Tam mohla byť ich domovina a odtial pochádzajú aj ostatné exotické zvieratá a rastliny, ktoré sa nachádzajú na Špitzbergoch, rastlinný pel a iné mikroskopické čiastočky spolu s kalom, drobným pieskom a bahnom. Boli do oblastí dnešného severu prepravené samotnou vodou potopy. Samotné nálezy niektorých týchto zvierat potvrdzujú, že uhynuli vo vode, utopením, čo sa pozná podľa držania tela s vypnutou hlavou dohora. Keďže sa voda k severu presunula v takom obrovskom množstve že nevyčnieval kúsok zeme, musel sa zákonite vytvoriť okolo rotačnej osi pomalý výrovitý pohyb vodných más, v ktorom sa zdržovali všetky plávajúce predmety, drevo, stromy, rastliny, lahké častice a medzi nimi aj mamuty a iné zvieratá. Počas oboch interakcií sa vzdutie vody konalo neustále na priklonenej strane k cudziemu telesu, pričom rotácia zeme pokračovala v tom istom smere. Pre prípadného pozorovateľa na zemskom povrchu muselo dochádzať k obrovským prílivom a odlivom. Pokial vezmeme do úvahy tvrdenie biblie, že dážď a vysoká voda trvali 40 dní, tak na väčšine povrchu zeme sa odohral príliv a odliv len vzhladom k mesiacu 80 krát. Voda je príliš dobré transportné médium aj na obrovské skaly, preto sa možno oprieť o túto skutočnosť pri vysvetlení podobných záhad, ako sú nánosy kameňov aj v Hronskej dúbrave.

Jav príťažlivosti pod vplyvom cudzieho telesa slabol až zrazu prestal účinkovať, voda ustupovala a nastala chvíľa, keď sa obrovské masy snehu viazané na pevnine okolo Severného pólu zrazu vynorili spod ustupujúcej vody a spôsobila všetky Geologické pohromy o ktorých Geológovia hovoria vo svojich prácach. Voda potopy odtransportovala na sever všetky ľahšie predmety a telá uhynulích zvierat, ktoré plávali hore na vode. Pri ústupe vody po skončení príťažlivej interakcie toto všetko, čo plávalo na hladine, sa zrazu ocitlo hore na rozmočených končiaroch polárnej čiapočky, ktorá nestačila vystúpiť na hladinu vody. Tu sa nám núka vysvetlenie - potvrdenie všetkých indícií, ktoré sa zaoberajú zničoho-nič zmrznutých Mamutov na pobrežiach od Kamčatky až po Novuju Zemlju, ktoré sú ešte dodnes zakonzervované v tom istom snehu - z tej doby. Tu je podpora, potvrdiť si následky vzniknuté náhlym "rozliatim" sa obrovskej rozmočenej snehovej masy, ktorá sa šírila rýchlosťou možno až 80km/hod. dolinami Severnej Ameriky, Aljašky, Kanady, Laplandu, Sibíra od Labradoru, z jedného miesta vejárovite na všetky smery a tlačila pred sebou spúšť, po ktorých zostali viditeľné a zároveň nevysvetlitelné stopy. Je mi jasné, že táto pasáž na vysvetlenie nemôže postačovať na objasnenie pohrôm spôsobených práve rozmočenou snehovou čiapočkou. Tento suchý popis vyznieva trochu neuveritelne a málo hodnoverne, preto objasním mechanizmus tohoto javu, ktorý vysvetluje príčiny pohybu más. Všetci poznáme problém kopy piesku? Keď suchý piesok budeme sypať stále na jedno miesto, vznikne kopa piesku s určitým uhlom svahu. Keď to isté budeme robiť s mokrým pieskom, tak uhol svahu bude strmší. Uhol svahu volne sypaného piesku - podlieha niekolkým faktorom.: velkosti zrna, tvaru zrna a množstvu vlhka medzi zrnami.

To znamená, že pyramída suchého piesku bude nižšia a širšia a naprotitomu pyramída z mokrého piesku bude vyššia a užšia - štíhlejšia, pretože vlhkosť spôsobuje väčšiu súdržnosť zrna. Pritom tu hrá obzvlášť príťažlivosť molekuly vody dôležitú rolu, ktorá je vyvolaná povrchovým pnutím vody. Keď je priestor medzi zrnami piesku čiastočne zaplnený vodou, tak práve povrchové pnutie medzi vodou a vzduchom priťahuje medzi sebou pieskové zrnká. Teraz ale pozor, keď sa prekročí táto hranica, keď sa v póroch medzi zrnami objaví viac vody, dosiahne sa práve opačný efekt. Piesok sa nasýti vodou a zrazu sa z neho stane tekutina a piesková pyramída sa rozíde na všetky strany, presne ako lavína. V tomto momente sa piesok správa ako tekutina, lebo voda oddeluje jednotlivé zrnká piesku od seba a znižuje trenie medzi zrnkami tak, že sa môžu voči sebe pohybovať. Pokial sa dosiahne správna kombinácia zrna, vlhkosti a nestabilného uhla svahu, nedá sa zabrániť "rozliatiu" kopy piesku. Určite sú nám známe prípady zosuvov pôdy, ktoré sú principiálne totožné s popísanou kopou piesku. Ako to bolo s polárnou čiapočkou? Tu musím objasniť, čo to vlastne je, z čoho sa skladá, ako vzniká tok ladovcov a prečo došlo k pohybu týchto ohromných más ľadu, pretože ľad a sneh nahromadený po tisícročia v polárnych oblastiach môžeme len veľmi ťažko porovnávať s nejakou smiešnou kôpkou piesku.

Polárne čiapočky vznikajú za všeobecných podmienok ochladenia okolo pólov. V období poslednej doby ľadovej bolo okolo pólov viazaných nesmierne množstvo vody vo forme ľadu a snehu. V zverejnených prácach výskumov sa hovorí, že snehová pokrývka na póloch siahala až do výšky 5000m na obrovských plošných priestoroch a stav hladiny mora bol o cca 130m pod dnešnou hladinou mora. To by znamenalo.: 70% celkovej rozlohy zemského povrchu v metroch krát 130 a výsledok je číslo v kubických metroch viazaného ľadu a snehu na póloch. Pekná kôpka vody. Pokial budete súhlasiť s týmto navrhnutým modelom potopy, bude potrebné prehodnotiť percentuálne množstvo vôd z podzemných zásob k množstvu vody viazanej v polárnej čiapočke. Čerstvo napadnutý sneh je prašného pôvodu tvorený volnými snehovými vločkami. Keď jednotlivé vločky spadnú na zem, podstupujú zmene z kryštalickej podoby do zrnitej o rovnakej veľkosti zŕn. Počas tejto premeny je celá masa spadu vločiek zhustená do hustejšej zrnitej formy snehu. Na povrchu ale sústavne pripadáva čerstvý sneh a ten starší, čo už podstúpil zhustenie je vystavený stálej premene do stále hustejšej formy, ktorý sa nazýva starý sneh. Ďalšie prekrytie novou snehovou pokrývkou čerstvého spadu snehu a stárnutie vedie k pevnému ľadovcovému ľadu, pričom už samotné najmenšie zrnká rekrištalizujú a medzi sebou sa stmelia.

V tomto štádiu je "bývalá" snehová vločka pozorovatelná už len cez mikroskop ako zrniečko stmeleného kryštálu, teda viacerých "vločiek". V severnej Kanade, kde na snehovej pláni o rozlohe 50 krát 100 km, pribudne ročne asi 6m snehu, dosahuje v súčastnosti hrúbku spadovej hmoty 294 metrov. Keby 1 kubický meter spadového snehu vážil 1tonu, tak tlak vyvinutý na podložie musí vytvárať 294 ton/m?. Tlakom sa snehové vločky pechujú dohromady a vytvárajú kryštáľovú štruktúru. V hĺbke 12m je už sneh skryštalizovaný a kryštál ľadu je velký asi 2mm. V hĺbke 30m je už kryštál o velkosti 5mm. Odhaduje sa, že hrúbka snehovej pokrývky počas poslednej doby ľadovej bol práve v týchto oblastiach 800 až 1000m. V centrálnej oblasti pólu musela byť spadová vrstva snehu ovela hrubšia, pretože podla výzkumov sa vie, že sa hladina mora zdvihla až o 120m. Pohyb más, čo sa snehu týka, poznáme vo forme tečúcich ľadovcov. Ľadovce tečú - pomaly sa pohybujú, niektoré 1m za deň iné 1m za hodinu a pozorujeme ich v pohybe dolu kopcom nejakou dolinou medzi dvomi svahmi tvaru "V",alebo "U" proste - korytom. Aby mohol ľadovec tiecť, musí podstúpiť určité fyzikálne zmeny. Tvorba tečúceho ľadovca sa začína výdatným spadom snehu počas zimy, pričom spadnutý sneh sa počas nasledujúceho leta vôbec nerozpustí. Prechádza ďaľšou premenou v ľad a pokial je ľad už dostatočne veľký, vysoký a mocný, začína byť plastickým a začína tiecť. Vytvorenie tečúceho ľadovca vyžaduje velké spady snehu ale aj mráz. Pokial sa ľad naakumuluje do dostatočnej hrúbky a prekoná sa odpor tiaže voči tečeniu, začína tiecť ako voda pod vplyvom svojej vlastnej tiaže dolu brehom. Mechanizmus pohybu ľadovca označujeme prevažne dvomi spôsobmi. "Plastický tok" sa vyznačuje deformáciou kryštálovej mriežky ľadového krištálu vystaveného tlaku vo vnútry ľadovca. Celkový sumár deformácií ľadových krištálikov sa prejavuje tokom ľadovca.

Druhý spôsob je kĺzanie sa ľadovca v koryte dna tečúceho ľadovca a stručne sa mu hovorí "kĺzanie po dne", ktorý sa tvorí regeláciou - to je proces, ktorý závisí od teploty topenia sa ľadu na hranici podložia koryta a tečúceho ľadu. Na dne koryta ľadovcového toku je ľad vystavený ohromnému tlaku na ňom ležiacim ľadom a snehom. Bod topenia ľadu sa znižuje keď vzrastá tlak, čo môže byť už pri -20°C. Závisí od tlaku vyvinutého hrubou vrstvou tejto masy. Tento stav na hranici medzi ľadom a podložím vytvorí klzné médium práve prostredníctvom tejto vody, po ktorej sa tento ľadovec kĺže. Tento prípad sa odohráva skôr v teplejších zemepisných šírkach. V priestoroch polárnych zaľadnení dochádza k toku ľadovca skôr spôsobom plastického toku, pretože v polárnych oblastiach je aj pôda zamrznutá počas celého roka, teda aj v lete a teplotou sa vyrovná teplote na nej ležiaceho ľadu. Obecne sa takémuto prostrediu hovorí Permafrost a pokrýva približne 25% celkovej plochy súše zemského povrchu. Ľadovec, tak ako ho poznáme my, sa pohybuje v koryte nejakou dolinou, ako medzi mantinelmi. Strháva zo sebou volné kamene a často sme svedkami, že sa zosunom dostane na povrch ľadovca aj balvan obrovského rozmeru, ktorý potom s ľadovcom putuje až na "konečnú", kde ich dnes nachádzame. Ľadovec so sebou nesie aj drobné častice prachu, piesku a drobného kamenia a na mieste "konečnej stanice" ľadovca sa kopí tento transportovaný odpad a vytvára tak "morény". Putujúce balvany sa nachádzajú v rôznych kútoch sveta a často sa o nich dočítate ako o Erratických blokoch.

Otázkou je, ako sa tieto Erratické bloky dostali tak hlboko na juh? Až na miesta, kde nikdy nijaké ladovce neboli? Výskumy glaciálnych epôch hovoria, že bludné kamene, alebo profesiálnou hantírkou povedané "eratiká" boli súčasťou spodnej morény pevninského ľadovca pleistocénu, ktorý sa v dobe najrozsiahlejšieho zaladnenia severnej Európy rozšíril zo svojeho centra polárnych oblastí až na územia nemecka, polska, čiech, atd.., ktoré boli vytrhnuté z ich skalného podkladu kedysi pred pol miliónom rokov a prepravené z ďalekého severu ladovcom cez Baltické more. Môžeme tomu veriť ? Boli to "len" tečúce ladovce tak ako ich poznáme dnes, alebo to bolo niečo iné, niečo ako tá smiešna kôpka piesku? Lyellov aktualizmus nám to nedovolí tvrdiť, pretože aktualizmus vychádza z predpokladov udalostí už známych, pozorovatelných teraz v súčastnosti a ktoré sme zažili na vlastnej koži. Pochopenie skutočnosti, že celá európa je posiata hlboko k juhu obrovskými, až niekolko desiatok ton ťažkými eratickými blokmi a zároveň aj vysvetlenie ich transportu zatial stojí na neistých základoch chápania. Čo to mohlo byť, čo dokázalo tieto obrovské balvany prepraviť na takú vzdialenosť? Ich pôvod je vysvetlený samotnými geológmi v teórii toku ladovcov pochádzajúcich z polárnej ladovej čiapočky až odniekial zo severu, Švédska, Nórska či Fínska. Ja sa prikláňam ku Cuvierovmu katastrofizmu a jeho odvodenia geologického stavu ním pozorovaného stavu vrstiev povrchu zeme. A dokonca ani Velikovský nemá pri vysvetlení pôvodu a transportu eratických blokov pravdu.

Cuvier a Velikovský správne definovali tento stav jedine katastrofickým vysvetlením a ich hlboké presvedčenie nepripúšťalo iné možnosti, ale s možnosťou náhleho rozpadu polárnej čiapočky vôbec nepočítali. Jedine touto cestou sa dá správne vysvetliť spôsob prepravy eratických blokov. Aby som sa vrátil k problému rozmočenej polárnej čiapočky, musím pripomenúť, že celá zemegula sa otriasala zemetraseniami počas posuvu magnetického jadra a polárne zaladnenie utrpelo otrasmi popráskanie ladu v spodných vrstvách polárnej čiapočky, čím vznikli póry k vniknutiu vody do ľadovca. Celá polárna čiapočka bola presiaknutá vodou "biblickej potopy", ktorá zaplavila celú severnú pologulu a vôbec nič jej nebránilo, aby sa chovala celkom ako tá "smiešna kôpka piesku". Rozišla sa zrazu na všetky strany v priebehu niekolkých hodín. Thomas Fritzsche uvádza na internetovej stránke www.wort-und-wissen.de k I. Velikovského knihe "Earth in Upheavel" z roku 1956 článok s názvom Anmerkungen zu "Erde im Aufruhr"

Počas odlivu vody potopy do svojich pôvodných miest sa začala z vody pozvolna vynárať obrovská snehová masa pôvodnej snehovej polárnej čiapočky, ktorá držala pohromade len po hranicu únosnosti súdržnosti. Akonáhle bola táto hranica prekročená, vlastnou váhou sa rozišla na všetky strany ako obrovská lavína, celkom ako tá spomínaná "smiešna" kôpka piesku a mamuty boli náhlou vlnou rozpadu snehovej čiapočky, ktorá sa následne zdvihla, vynesené ďaleko na všetky okolité pobrežia kontinentov v masových nánosoch, spolu s týmto rozmočeným snehom, v ktorom zostali zakonzervované dodnes a ešte ďaleko smerom na juh, kde už nie je z prírodného hladiska tvorba permafrostu. Dostali sa tam ale neobyčajným bleskovým dopravným prostriedkom, ktorým bol sneh polárnej čiapočky. Nakoľko sa tieto oblasti nachádzajú ďaleko od severu a slnečné žiarenie poskytuje dostatok tepla, rozpustil sa tento sneh a pretože obsahoval dostatok pevných častíc, prachu, štrku a kamenia, nachádzame mamuty aj v tomto prostredí hlboko pod polárnym kruhom, až kdesi na 50 rovnobežke. Nesmieme pritom zabudnúť, že vysúšanie pevniny po potope sa neudialo do jedného roka pretože došlo súčasne aj k posunu rotačnej osi voči slnku možno až tak, že po zime nastalo zase to isté ročné obdobie - zima. V priebehu najbližšieho jarného obdobia, kedy začalo slnko výdatnejšie pôsobiť na zemský povrch, muselo dôjsť k rozpusteniu prepraveného snehu a následne k zosuvom rozmočenej pôdy podobne ako pri posuve más a preto je nutné prehodnotiť aj geologicky označované "morény", ktoré podľa tohto modelu priebehu ukončenia doby ľadovej nie sú veľakrát namieste. Podľa intenzity výskumov a ich výsledkov, odhadujem, že Americký kontinent, ako pevnina, bol najviac postihnutý pri odpojení sa Interakcie príťažlivosti s cudzím telesom, a všetky následky glaciálnych epoch tu majú svoje opodstanenie.

Chemickým rozborom vzorky ľadu, v ktorom sa dnes nachádzajú pozostatky mamutov (Jarkow, Berezovka, Dima) a prevažná časť dnešnej pevniny okolo pólu, ktorú považujeme za "permafrost" by mala obsahovať práve soľ oceánskej vody, ktorá sa dostala do vzniknutých pórov polárnej čiapočky počas neprestávajúcich zemetrasení pri posuve pólov. Táto masa transportovaného ľadu, ktorý dnes považujeme za permafrost, musí mať svoju špecifickú podobu, zloženie a farbu, pretože pozostáva zo zostatkov polárnej čiapôčky, presýtenej kalnou morskou vodou, ktorá do tejto obrovskej vrstvy polárneho snehu vnikla počas zátopy pólu a musí obsahovať spústu vzduchových bublín, ktoré neboli schopné počas transportu snehových lavín uniknúť a zostala farebne ovplyvnená kalmi jemnozrnného piesku, muliny a blata. Nálezy mamutov na Aljaške a na Sibíri sa náramne podobajú, všetky sú pokryté jemnou sypkou pôdou. Mamut z Berezovky by mal byť vzorovým prvkom výzkumu. Nakoľko vieme, že vplyvom odstredivých síl a súčasne pôsobiacich príťažlivých síl je naša zem sploštená a obvod zeme na rovníku je väčší ako obvod zeme cez póly, muselo dôjsť ku koncu týchto katastrof ešte k ďaľšej, vo forme prispôsobovaniu sa kôry - zemského povrchu k novým podmienkam vyplývajúcim z posuvu oboch osí. Sploštenie zemského glóbusu sa po posuve rotačnej osi muselo prispôsobiť. Prispôsobenie sa novým podmienkam odstredivých a príťažlivých síl prebiehalo so zvýšenou vulkanickou činnosťou a s "kozmetickou" úpravou povrchu zeme. Zemské dosky - kontinenty sa dvíhali a iné klasali.

Po všetkých korekciach a prispôsobeniu sa vládcovi našej slnečnej sústavy - Slnku, nám zostala naša planéta ako torzo obrovskej katastrofy. Zostal jej precesný pohyb, ktorý je najväčším rušivým momentom pri konsolidácii. Od tejto katastrofy ubehlo podľa rôznych prameňov cca 13000 rokov. Počas týchto 13000 rokov urobila naša planéta len jednu polovicu otáčky - precesného pohybu. Všetky doposial uvádzané údaje o fyzikálnych vlastnostiach našej Zeme, sú s malými odchýlkami v každej Encyklopédii, prírodovede a zemepise. A to sú pre nás zostatkové hodnoty stavu - fakty. V poslednej dobe počuť vo vedeckých kruhoch, že Severný pól sa nejak často posúva. Nie sú to práve akési nedokončené procesy po tomto opísanom jave, ktorý sa konal (iron.) predvčerom? Ešte stále pozorujeme posuv magnetického pólu, ako sa vracia do harmonického taktu s rotačnou osou, čím nám jasne dáva najavo, že niečo sa deje vo vzťahu Jadro/Plášť. Skracovaním tejto vzájomnej vzdialenosti by sa mala skracovať dĺžka dňa, zemegula by sa mala rýchlejšie točiť. Budeme znovu naprávať atómové hodiny? Za povšimnutie stojí jedna skutočnosť. Medzi zostatkovými hodnotami stavu je to práve precesný pohyb, ktorý by mohol prebudiť najväčší záujem "niekoho, nejakej skupiny zvedavcov, politicky a hospodársky závysiacich na zavedenej časomiere PRECESIA" na zistení jeho presných fyzikálnych zákonitostí a jeho okamžitom stave. Ako vieme, takéto "meracie stanice" na povrchu našej planéty existujú. A práve preto si položme otázku - kto by mohol mať tento záujem? Odpoveď sa mi ťažko vyslovuje, pretože nemusíme zdielať rovnaký názor. Ale tie meracie stanice sú tu. Sú to Newgrange? Stonehange? Slnečný chrám Mnaidra na Malte? Alebo Poznaňského .... - a vôbec, akosi veľmi rýchlo po potope prišli ľudia na to, že nejaký precesný pohyb vôbec existuje, škoda len, že za pôvodcu tohto zázraku obviňujeme mesiac a slnko. Bola precesia už aj predtým? Podľa mojho názoru tu bola už aj predtým. Sumerovia nám udávajú (Sitchin), že nás Marduk či Dvanásta planéta navštevuje pravidelne v 3600 ročných intervaloch, čo znamená, že od celosvetovej potopy tu bola už tri krát a nekonala sa žiadna potopa, ale konali sa iné podivuhodné a nevysvetliteľné veci. Počas Biblických dejín (Jozuov dlhý deň) sa pravdepodobne odohralo pri strete s P-X len posúvanie pólov. Príťažlivosť nebola príliš aktívna. Konalo sa niekolkodňové zatmenie celej zeme, padali kamene, sfarbil sa povrch pôdy, rozostúpilo sa more a rieky tiekli proti prúdu. Toto všetko nemôžeme pripisovať na úkor nejakých zázrakov. Bol by to pre nás nevysvetlitelný zázrak, keby sme nemali bádatelské zmýšlanie a preskúmané tie najzákladnejšie geofyzikálne pochody. Pretože ľudstvo už nejaké vedomosti má, musíme sa preto na odkazy pozerať z iného uhla pohladu. Nemôžeme vylúčiť nejakú pravidelnosť aj v potope, pretože geologické vrstvy nánosov starších hornín sa nachádzajú so známkami presunov más vo vodnom médiu nad mladšími vrstvami. Preto som presvedčený, že precesný pohyb existoval už aj pred potopou, veď nám to dokazujú aj geologické nálezy zmagnetizovaných vzoriek lávy. Okrem toho, podľa mojich predstáv dochádza jedine pri týchto extrémnych stretnutiach k vychýleniu Magnetickej osi podmienečne, podľa toho, či P-X prelieta medzi Marsom a Zemou, alebo medzi Venušou a Zemou. Od toho sú následne závislé kartografické zmeny povrchu zeme. Zem zostáva po každom stretnutí v tej istej ekliptickej dráhe voči Slnku, takže všetky meracie stanice mohli byť postavené až po posuve pólov, pretože akýkolvek posuv rotačného pólu spôsobí odklon od priamky spájajúcej svetelný bod slnka a rovinou meracej stanice. Svetelný lúč slnka by sa nedostal k odčítacej škále na premietacom pozadí stanice.