Zemské jadro - ako ho vidím ja

/Elektromagnetizmus/

/Experimenty Michaela Faradaya/

/Zemské jadro./

/Čo myslíte, čo bolo prv, sliepka či vajce?/

 

 

 

 

06.1 Elektromagnetizmus

 

 

        V roku 1820 to bol dánsky učenec Hans Christian Oersted, ktorý objavil elektromagnetizmus, v roku 1831 Michael Faraday vyvinul koncept dynama, prístroja, ktorý vyrába elektrický prúd pohybom elektrického vodiča v magnetickom poli. Vieme, ako vzniká magnetizmus, vieme ako vzniká elektrina a musím ešte podotknúť, že elektrina a magnetizmus sú dve fyzikálne veličiny (sily), ktoré jedna bez druhej neexistujú. Preto sa im dohromady hovorí elektromagnetizmus. Z tohto učenia nám vyplýva, že pozorované magnetické siločiary Zeme sú produktom elektrických prúdov niekde vo vnútri Zeme. Naproti tomu ale, elektrické prúdy sú produktom magnetického poľa - siločiar, pretože jedna bez druhej neexistujú. Z toho je zrejmé, že elektrina a magnetizmus sú akousi formou toho istého javu  (1864 James Clerk Maxwell - elektromagmetická sila). Otázkou je, že čo tu bolo prv, elektrina a či magnetizmus? Niečo z týchto dvoch vecí má prioritu a tá vyplýva z prostredia v ktorom sa nachádza.  Keďže vieme smer toku magnetických siločiar, tak jednoduchým pravidlom pravej ruky určíme aj smer toku elektrického prúdu. Je to presne ten smer, ako sa točí naša zemeguľa. Veď toto poznanie je poľahčujúcou okolnosťou a nevieme si s tým poradiť? Točí sa presne proti smeru hodinových ručičiek. V celom vesmíre platí jednotný zákon elektromagnetizmu a mnohí, ktorí rozumejú elektrike, ihneď porovnávajú tu napísané so svojou praxou vo vzťahu k funkcii elektromotora s kotvou nakrátko, alebo s nejakým dynamom a určite nie sú celkom spokojní s výkladom. Áno, máte pravdu, v elektrotechnickom priemysle sa využíva vynález dynama a elektromotora pre využitie elektromotorickej sily vyjadrené skratkou "ems", ako hnacieho elementu, vznikajúcej práve o 90° posunutým priečnym pohybom magnetických siločiar okolo vodiča, ktoré sú schopné roztočiť kotvu - rotor. Tu ale musíme myslieť trochu inak, nie opačne, pretože keď povieme opačne tak sa myslí o 180°, posuňme si aj my to myslenie len o 90°. My vieme len výslednú skutočnosť, Status Quo, súčasný stav a ako z takého musíme hľadať možnosť dostať sa k prameňu pravdy, alebo sa k nemu aspoň priblížiť. Z toho, čo vieme o vnútrajšku našej Zeme, vidím magnetické siločiary (čo sa pohybu a zemskej mechaniky týka, okrem vzájomnej väzby) ako potrebnú energiu, ktorá síce nevykonáva samostatnú prácu pohybu, lebo sú pevne ukotvené v jadre. Ale sú veľmi dôležité, pretože tvoria statorovú zložku hnacej sústavy v tesnej blízkosti pevného jadra. Magnetické siločiary nemajú motoricky čo poháňať (plnia iné úlohy - chránia našu atmosféru pred nežiadúcimi účinkami žiarenia z kozmu).Tie sa dostanú z jadra na povrch Zeme a uniknú do medziplanetárneho priestoru, aby sa vrátili na opačnej strane zemegule späť do jadra. Hustota toku magnetických siločiar je merateľná a najhustejšia je práve v polárnych miestach, ale naopak na rovníku je nulová. Tieto magnetické siločiary nám dávajú jasne najavo, že tam vnútri, kde sídlia, musia tiecť mohutné elektrické prúdy, práve o vektor 90°posunuté, čiže priečne. Na otázku, kde tečú, ako a v čom, je len jedna odpoveď. Vo vonkajšom jadre (okolo pevného jadra). Vytvárajú mohutný zväzok (príliš ironicky, ale dosť názorne) "káblových vedení" v podobe mohutného prstenca ovinutého okolo samotného pevného jadra a tieto toky prúdu vytvárajú imaginárnu cievku, ktorou preteká prúd len jedným smerom a to v protismere hodinových ručičiek (podľa pravidla pravej ruky). My ľudia sme pozorovatelia tohto fenoménu na povrchu Zeme a nemáme žiadny citelný pocit z krútenia a to nás zavádza na vedľajšiu koľaj chápania v pomenovaní. Povrch Zeme je rotor a to, a čo my považujeme za rotor (v pohlade na obyčajný elektromotor), je v skutočnosti stator a práve preto je nám ťažké zorientovať sa v pohľade na vec a nájsť správne riešenie vo vymodelovaní predstavy funkčnosti. Žiadne toky konvekčných prúdov a podobne, tie majú inú orientáciu  pohybu a vôbec nie sú elektrickej a ani magnetickej povahy. Konvekčné prúdy sa pohybujú smerom od jadra k povrchu Zeme, teda stúpajú horúce smerom hore stále kolmo (ochladené zasa dolu), na ktoromkoľvek mieste k  povrchu zeme - vertikálne v najhoršom prípade špirálovito. Môžeme si myslieť, že pán Faraday a nasledujúce laboratórne výskumy po ňom, odviedli len polovičnú robotu a svet sa vyvíjal ďalej "len" smerom polovičného poznania?  Nie, tá druhá polovica pravdy je podmienená postupným vývojom vedy. Na to mohol prísť laboratórnymi skúškami aj pán Maxwell, alebo pán Tesla, ktorý sa po Faradayovi zoberali aj elektromagnetickou silou a konštruovaním elektromotorov, ale nestalo sa tak, pretože cieľom bolo, z objavu výroby elektrického prúdu nájsť možnosť spotreby, aby si človek pomohol pri odbúraní ťažkých fyzických prác náhradou strojmi s pohonom na elektriku. Cieľom bol spotrebič. V laboratóriu bol objavený druh elektromotora aj druhej polovice pravdy, ale pre svoju neefektívnosť bol z praktických dôvodov nevyužitelný a ako taký, odsúdený na zabudnutie. Myslím tým na Barlowove kolo, o ktorom si povieme ďalej. S objavmi a laboratórnymi prácami Michaela Faradaya sa musíme trošku bližšie oboznámiť, pretože jeho práce sú dnes pevne zakotvené v učebniciach ako znalosti vzniku elektriky a magnetických polí.

 

 

06.2 Experimenty Michaela Faradaya

 

 

          Michael Faraday vykonal v roku 1831 sériu pokusov, ktoré sú v školských skriptách v časti 7.Elektromagnetická indukcia. To najhlavnejšie stojí v úvodnej časti "7.1. Experimentálne základy elktromagnetickej indukcie". Spomínaná séria pokusov nadväzovala na pokusy jeho francúzskeho súčasníka André Maria Ampére, ktorých cieľom bol výskum vzájomných súvislostí medzi prúdmi a magnetickými poliami. Ampére a pred ním Oersted svojimi experimentami dokázali, že elektrický prúd je zdrojom magnetického poľa. Faraday, ako skúsený experimentátor logicky očakával, že aj opačne - magnetické pole, by mohlo byť zdrojom elektrického prúdu. S týmto očakávaním vykonal množstvo experimentov, ktorých spoločná idea plynie z uvedeného popisu k obrázku 7,1.

 

Na železnom prstenci sú navinuté dve cievky, z ktorých jedna je pripojená na spínač S  ku zdroju napätia a druhá ku galvanometru - citlivému zariadeniu na meranie elektrických prúdov. Vo Faradayových experimentoch ako galvanometer slúžila malá dvojitá cievočka so zavesenou magnetkou v jej štrbine. Po zapnutí spínača tečie primárnou cievkou stály elektrický prúd, ktorý v cievke vytvorí magnetické pole. Železný prstenec "prenesie" prakticky celý indukčný tok prvej cievky do druhej - sekundárnej a dalo by sa očakávať, že sa objaví "zrkadlový efekt" a v sekundárnej cievke vznikne elektrický prúd, ktorý galvanometer bude registrovať. Príroda sa však nazachovala podľa učencovho očakávania a predpokladaný prúd v sekundárnej cievke sa neobjavil. Faraday si ale všimol, že v okamžiku zopnutia spínača zareagoval galvanometer krátkou výchylkou a pri vypnutí spínača zareagoval výchylkou opačného smeru. Tento okamih možno považovať za  zrod veľkého objavu s obrovským praktickým dosahom - objav elektromagnetickej indukcie.

 

 

Obr.: 7.1, 7.2 a 7.3 sú v školských skriptách v časti 7.Elektromagnetická indukcia.

 

Po uvedenom pozorovaní urobil Faraday množstvo ďaľších pokusov, ktorých výsledky možno zatriediť do nasledujúcich odpovedí.: 

      v sekundárnom obvode na obr.7.1 bude tiecť prúd vtedy, ak sa konštantný prúd v primárnom obvode nahradí časovopremenným prúdom. To sa dá dosiahnuť napríklad časovopremenným odporom, alebo jednoduchou náhradou zdroja stáleho napätia (jednosmerného), zdrojom časovopremenným (rýchlo zasebou prerušovaný - alebo striedavý). V takých prípadoch bude aj indukčný tok v prstenci časovopremenný. Ak sa železným prstencom pevne viazané obvody nahradia voľne viazanými obvodmi, ako na obr.7.2, bude indukčný tok obvodom s galvanometrom síce podstatne slabší, ale v obvode bude možno pozorovať množstvo ďaľších prúdových efektov, a to aj v prípade, ak zdroj napätia v primárnej cievke bude časovo konštantný. Prúd v obvode galvanometra potečie aj vtedy, ak.:

-obvody sa budú osovo vzďaľovať alebo približovať

-obvody sa budú pohybovať priečne, prípadne navzájom otáčať

-jeden alebo obidva obvody sa budú deformovať tak, ža sa budú meniť ich efektívne plochy "S"

Najzávažnejšia je skutočnosť, že v obvode s galvanometrom môže vzniknúť prúd aj bez prítomnosti primárneho prúdového obvodu. Na obr.7.3 je znázornený obvod s galvanometrom, v blízkosti ktorého sa pohybuje tyčový permanentný magnet. Aj takýto magnet vytvára časovopremenný indukčný tok rovinou závitu a v závite vznikne elektrický prúd.

Všetky uvedené príklady vzniku prúdu v sekundárnom obvode majú jeden spoločný znak a to:

prítomnosť časovopremenného indukčného toku.

 

     Ako vidíte, týmito skúsenosťami a experimentami sa problém zemského dynama vyriešiť nedá. Všetci experimentátori a vedeckí pracovníci, ktorí sa zapodievajú problémom zemského jadra tvrdia, že ide o akýsi druh dynama, pre ktoré nie je doposiaľ známe vysvetlenie a jediná teória funkcie zemského jadra kolujúca svetom je postavená na konvekčných tepelných prúdoch, ktoré by ako jediná možnosť pripadala do úvahy pri sprostredkovaní časovopremenného indukčného toku, ale mne to pripadá v spojení so zemským jadrom nelogické. Pokusmi "na pracovnom laboratórnom stole" bolo síce dokázané, že elektrický prúd je zdrojom magnetického poľa, ale opačne zasa, Faraday možno nemal dosť prostriedkov na to, aby sa pokusom presvedčil, že magnetické pole je zdrojom elektrického prúdu. Nemôžeme predsa tvrdiť niečo, čo sme nepreverili. To nie, ale v čase, keď boli prevádzané tieto pokusy, bola veda o elektrike ešte len v plienkach a na to, aby sme dospeli k nápadu, že magnetické pole je zdrojom elektrického prúdu, nebol ešte dozretý čas, lebo sme poznali o elektrike len velmi málo. Zdá sa však, že aj napriek tomu, že odvtedy až po súčastnosť veda pokročila nesmierne vpred, ešte stále nikoho tento problém nenapadlo riešiť. Zostávame pri starom.

        Formulujme otázku inak: je možné, že silnejúcim - narastajúcim magnetickým poľom, by sa dal dosiahnuť prelomový bod, keď by zrazu elektrický prúd v tomto obvode vznikol za predpokladu, že sa chceme zbaviť myšlienky časovopremenného indukčného toku? Akýkoľvek slabý, len aby nejaký vznikol. Kde leží tá hľadaná hranica sily indukčného toku zemského jadra, aby vznikol ten najslabší meratelný elektrický prúd v oblasti vonkajšieho jadra?

 

 

06.3 Zemské jadro.

 

 

        Tvrdím, že nie magnetické siločiary, tak, ako to poznáme z pohonu elektromotorov, ale samotný tok obrovských elektrických prúdov je hybným motorom rotácie zemegule, ktorý netočí vonkajšie tekuté jadro. Ono stojí spolu s pevným jadrom. Tam prebieha úplne iný zázrak prírody a na to nikto ani len nepomyslel. Po celom priereze vonkajšieho jadra tečie elektrický prúd presne podľa zákonov z učebnice elektriky, pričom dochádza k výmene voľných elektrónov, ktoré sa snažia preniesť elektrický náboj až rýchlosťou svetla. Rrýchlosť je závislá od niekoľkých parametrov a podmienok, preto tento údaj neudávam - to prenechávam  fachmanom, ktorý dennodenne pracujú s vedeckou kalkulačkou a konieckoncov, mne ide len o podanie princípu hybnej sily. Elektrický prúd elektrónov, prípadne iných nabitých častíc vo vákuu sa líši od prúdu v bežných vodičoch napríklad tým, že rýchlosť prúdiacich častíc môže dosahovať hodnoty blízke rýchlosti svetla, zatiaľ čo vo vodičoch sú tieto rýchlosti aj pri veľmi vysokých prúdových hustotách zriedka väčšie ako cca 1 cm/s.

      Nakoľko je tu obrovská koncentrácia prúdiacich nábojov, pohybujú sa tieto rýchlosti len v medziach ich možností vyplývajúcich z tohto prostredia a tá nie je určite ani zďaleka približná rýchlosti svetla. Tu, vo vonkajšom jadre, nastáva obrovská centrifugálna (odstredivá) sila a spôsobuje rozpínanie sa vonkajšieho jadra, kde pozorujeme tú hroznú zmenu tlaku. Podotýkam, že smerom von, k povrchu zeme a to sa zahryzáva do spodného plášťa a tlačí pred sebou (alebo unáša za sebou) elastickú hmotu vonkajšieho "rotora" ,pričom pevné jadro by podľa tohoto malo mať nižší tlak. Následkom týchto expanzívnych odstredivých síl má vonkajšie jadro tvar elipsoidu a všetky zemetrasenia sú spojené práve odchýlkami pevného jadra od pôvodnej, "zabehnutej" polohy (sklonom osi). Obrovská centrifugálna sila nie je však spôsobená následkom rýchleho pohybu elektrónov, ale pôsobením Lorenzovej sily, tu pôsobiacej. Začudovane stojíme nad zistenými hodnotami tlaku seizmológmi medzi dolným plášťom a vonkajším jadrom  a krútime pritom hlavou, že ako je to možné. V jadre je posun hnacej sily o 90° aj voči nášmu poznaniu a logike. My využívame technicky pri obyčajnom elektromotore len magnetické siločiary k výrobe indukovanej elektromotorickej sily (ems) k pohonu elektromotorov. Elektrinou napájame drôtené cievky motora uväznené v drážkach, aby sme mohli vyrobiť magnetizmus, potrebný k vyvinutiu "ems", ktorá prostreníctvom Lorenzovej sily točí kotvou - rotorom. Pretože nepoznáme opak, alebo lepšie povedané, opak nám nie je až tak blízky, nevieme si predstaviť, ako funguje. Nepoznáme? Ale áno, sú to budené dynamá, pri ktorých si musíme pomôcť k výrobe magnetizmu práve pomocným budením magnetu. Prečo by to nemohlo byť opačne, uväzniť zdroj silného magnetizmu (aj bez umelého budenia magnetu) v statore a jednoducho odvázať prúd z cievok rotora? Alebo využiť vzniknutú fenomenálnu energiu toku elektrónov a Lorencovej sily, ako odstredivej kĺznej spojky k roztočeniu rotora? Teoreticky to musí fungovať, len je otázne, kde vziať ten silne magnetický materiál? Kde vziať tak silne magnetický materiál, aby sme si vystačili bez pomocného budenia, ako pri dyname? Faraday sa to snažil dokázať, ale nepokračoval s pokusmi ďalej. Pre získanie väčšieho rozhľadu si dovolím uviesť vysvetlenie niektorých základných pojmov spojených práve s Elektrinou.

 

Elektrina.

    Od anglického lekára Williama Gilberta dostala okolo roku 1600 svoje meno podľa gréckeho slova elektron - jantár (skamenená živica vytekajúca zo stromu). Jantár trený kožušinou sa zelektrizuje a potom priťahuje čiastočky prachu a papiera. Pri vybíjaní preskakuje iskra sprevádzaná sotva počuteľným zvukovým efektom.

Elektrón.

    Elektrón je základným nositeľom elektrického náboja. Je to častica, ktorá sa nachádza v každom atóme. Atómy všetkých látok majú jeden, alebo viac elektrónov. Počet elektrónov v atóme sa obyčajne rovná počtu protónov v jadre. Každý elektrón nesie záporný náboj a každý protón nesie kladný náboj.

Ionty.

    Väčšinou má každý záporný náboj v atóme svoj proťajšok a preto sú atómy elektricky neutrálne. Sú však aj prípady, keď to tak nie je. Niekedy atómy elektrón stratia, alebo naopak získajú. V tom momente už nie sú neutrálne a prestávajú byť atómami a stávajú sa z nich ióny, alebo ionty. Pokiaľ má atóm viac elektrónov ako protónov, tak sa jedná o záporný iont. Odtrhnutím elektrónu od atómu vzniká naopak iont kladný. Okolo každého iontu vzniká elektrické pole, ktorého vplyv pre vznik elektrického prúdu, je nanajvýš dôležitý.

         Prečo dochádza k uvoľneniu - odtrhnutiu atómu? Dôvodom môže byť zrážka atómu s cudzím elektrónom alebo mikročasticou, s fotónom (pulzom svetla), pôsobením teploty alebo chemická reakcia. V pevných látkach to býva pôsobením okolitých atómov pri vzniku kryštálu. V kovoch je príťažlivé pôsobenie atómov tak silné, že sa časť elektrónov odpútáva a pohybuje sa kryštálom takmer voľne v poli kladných iontov. Vytvára tzv. elektrónový plyn. Všeobecne možno tvrdiť, že čím viac elektrónov látka obsahuje, tým väčšia je jej vodivosť. Vodivosť je vlastnosť látok (vodičov), ktoré dobre vedú elektrický prúd. Sú to predovšetkým kovy (striebro, meď, hliník, železo atd.), uhlík, zohriate plyny, vodné roztoky solí, zem, a ľudské telo. Iné látky, ako napr. vzduch, guma, hodváb a niektoré plastické hmoty vedú elektrinu veľmi špatne a preto im hovoríme "izolanty", ktoré používame k výrobe izolačných materiálov vodičov a k výrobe izolátorov. (Pevzaté z internetovej stránky - www.referáty.sk)

      Aby sme sa vedeli zmieriť s touto teóriou, musíme si ešte vysvetliť jednu vec. Vo fyzike sa vo všeobecnosti proklamuje, že elektrický prúd tečie medzi zdrojom elektrického prúdu a spotrebičom, tj. zariadením, ktoré pre svoju funkciu a vykonávanie práce bezprostredne  vyžaduje zdroj energie. Keď odpojíme spotrebič zo zásuvky, prerušíme prísun potrebnej energie, ktorú nám dodávajú elektróny. V zásuvke ale tá elektrika ešte stále je, avšak meracie hodiny-elektromer sa už netočia a nenačítavajú elektrickú spotrebu. V zásuvke elektróny vyčkávajú na svoju príležitosť až do nej niečo zapojíme. Ako je to vlastne v zemskom jadre? Na prvé zdanie tam nie je ani spotrebič a ani elektráreň. Podstatou chápania tohto procesu je skrytá v slove ENERGIA, ktorá vzniká podnetom silného magnetu, Lorenzovou silou a posuvom elektrónov po zákonitej dráhe. Energia sa musí niekde v nejakom spotrebiči spotrebovať. Otázka.: čo je spotrebič, keď sme stanovili a určili zdroj - tj. elektráreň?

Všetká energia sa premení na T E P L O pri pohybe elektrónov, takže spotrebičom je vonkajšie jadro, ktoré transformuje tento mechanický pohyb elektrónov v točenie celej zemegule.

 

 

06.4 Čo myslíte, čo bolo prv, sliepka či vajce?

 

 

           V zemskom jadre máme magnetizmus "in natura", ktorý vznikol postupnými procesmi akrécia a diferenciácia a ten nám vyrába elektrinu a elektrina tým všetkým krúti. Srdcom tejto hnacej energie je samotné jadro, ktoré svojím zložením a fyzikálnymi vlastnosťami doposiaľ nechápeme. V jadrách Zeme je prítomná energia, ktorá dáva o sebe vedieť rôznymi spôsobmi a tá sa nemôže stratiť. Je tu, musíme ju len pochopiť. Tu vykonáva prácu ems ten "druhý" partner elektriny a magnetizmu, slovom elektromagnetizmu a tou je - ELEKTRINA. Uvažujme ešte - odvážnejšie. Jadro vzniklo akréciou. Akrécia je tvorcom pevného jadra s vysokým tlakom a teplotou, pričom sa zdeformovala kryštálová mriežka kovov do hustejšej kryštálovéj štruktúry a toto spolu - je tvorcom GRAVITAČNÝCH SÍL a tieto sily a fyzikálne vlastnosti pri dostatočnej hmotnosti vesmírneho telesa, sú tvorcom usporiadania elementárnych častíc jadra tak, že sa zrazu spustila fáza výroby elektriny (pretože jedna z týchto síl bez druhej neexistuje) a odpor kladúci toku prúdu spôsobil ešte väčšie teplo k roztaveniu okolitej hmoty.

            Vedci doposiaľ ešte neobjavili časticu, ktorá by bola nosičom gravitácie, ale predpokladá sa, že existuje  a bolo jej prisúdené už aj meno - graviton. Graviton je podla mňa "výsledný" produkt postupnej akrécie, pri dostatočnej hmotnosti telesa. Nazdávam sa, že práve graviton, je najhľadanejšia častica pre pochopenie mechaniky zemského "samobežného" dynama. Perpetum mobile? Ešte nie sme tak ďaleko. Podľa mojich doterajších úvah, pozostáva naša zemeguľa, ako systém, z troch komponentov, ktoré sú navzájom závislé ich fyzikálnymi vlastnosťami. Indukovaná elektromotorická sila (ems) sa zväčšuje rastom dĺžky vodiča (počtu závitov) v magnetickom poli a intenzitou magnetického poľa. Lenzov zákon vysvetľuje smer indukovaného napätia, toto je vzájomný vzťah jadier - pevného a vonkajšieho tekutého. Vlastnosti a zákonitosti plášťa a kôry sa dajú odvodiť od jadra, ako celku - pevné/tekuté. Akoby plášť a kôra boli zrkadlom správania sa jadier. Na základe týchto indícií môžeme určiť, čo tu bolo skôr, magnet alebo elektrina?

       No predsa magnet. Elektrina ešte nebola na svete a bez magnetu nemá dôvod vzniknúť. Akréciou vzniklo prapôvodné jadro, ktoré sa pod zvyšovaním tlaku nabaľovaného materiálu začalo zohrievať, topiť, usádzať ťažšie kovy do jadra a ešte pod vyšším tlakom začalo postupne magnetizovať - usporadúvať svoje magnetické sily do jednotného smeru podľa diktátu fyzikálnych zákonov - ak chcete "božích zákonov", až nastal moment, keď sa objavil elektrický prúd. Od tohto momentu vznikala na jadre nová vrstva, nová generácia materialnej zložky jadra v kvalitatívnejšej podobe, čo by sme mali nejakým spôsobom pozorovať ako jadro v jadre a až teraz začalo vznikať vonkajšie jadro tak, ako ho poznáme dnes. Ale to už spoluúčinkovala gravitácia. Pokiaľ nebol elektrický prúd, nebolo energie k roztočeniu celej planéty, nebolo energie na vznik magnetického poľa. Tieto energie vstupujú do hry až vtedy, keď je elektrickému prúdu, plnohodnotnému dvojníkovi - magnetizmu, kladený odpor R. Preto sa priamo ponúka v tomto priestore hmatateľná impedancia (odpor). Toto bol štart, počiatok. Nástupom elektrickej energie vznikalo čoraz väčšie teplo v priestoroch, kde bol kladený všemožný odpor prechodu týmto prúdom z hľadiska homogenity daného prostredia, až sa dosiahla rovnováha síl v samotnom jadre a dokončil sa vývoj mladej planéty. Chápete, prečo nemôžeme uvažovať v tejto línii o elektrine ako prvom elemente? To je nemysliteľné. Musel by byť logický argument vzniku vodivej zložky okolo jadra a logický argument vzniku elektriny v tejto vodivej zložke za pomoci cudzieho, dodatkového zdroja magnetizmu. Chýba tu akýsi vypínač, ktorý by spustil "elektriku" v elektricky vodivom prostredí. Až potom by mohol následne automaticky vzniknúť magnetizmus. Vznik magnetického jadra akréciou a sedimentáciou ako prvého, je nám chápaním oveľa bližšie a logickejšie. Treba si všimnúť medzi ostatnými planétami slnečnej sústavy, ktoré pravdepodobne nemajú tekutú zložku jadra, ako sa u nich prejavuje odstredivá sila. Ako a akým spôsobom sa točia okolo svojej osi? Hľadajte, možno sa nám otvorí brána chápania súvislostí. Porovnávam napr. so Slnkom.

        Neponúka sa nám priestor na rozmýšľanie, prečo sa rovníková oblasť Slnka točí rýchlejšie, ako na póloch? Nedalo by sa o Venuši tvrdiť, že je práve prepólovaná (vpravotočivá - retrográdna) a že jej bude ešte veľmi dlho trvať až sa začne točiť vľavo ako ostatné planéty, lebo nemá tekutú zložku jadra ako naša Zem a je bez elektromagnetického poľa? A nemyslíte si že, tlak na povrchu Venuše je 90 krát väčší práve z toho dôvodu, lebo chýbajúca tekutá zložka jadra nevytvára pohyblivú, Lorenzovu odstredivú silu elektrónov, ktorá by planétu roztočila a práve gravitáciu oslabila, tak ako je to v prípade našej Zeme? Na Venuši prebiehajú konvekčné prúdy v pravom slova zmysle ako naši vedci tvrdia o našej Zemi, ale kde je to obávané magnetické pole, ktoré tak údajne na našej Zemi vzniká? Merkúr, Venuša, Mesiac a Mars majú veľmi slabé elektromagnetické polia, lebo majú pomerne malé jadrá. Mesiac má jadro nesymetricky umiestnené voči obalu a je tam nedostatočný rozdiel v hustotách deliacich vrstiev medzi jadrami a plášťami. Naopak ale, elektromagnetické polia Jupitera a Saturna sú o niekoľko rádov väčšie ako našej Zeme. Urán a Neptún majú ďaleko silnejšie elektromagnetické pole ako Zem. Treba sa zamyslieť a hľadať príčiny, prečo majú všetky vonkajšie planéty tak rozhádzané magnetické polia. Nebude pôvodcom týchto výkyvov predsa len planéta X? Ja som o tom presvedčený, vy ešte nie?

         Na internetovej stránke http://www.geologieinfo.de/geologie/ekern.php som našiel zaujímavý článok pod názvom "Der Erdkern", v ktorom sa uvádza, že hustota vonkajšieho jadra je chemickým zložením Fe-Ni trochu prinízka. Preto sa tento fakt teraz vysvetľuje tak, že vonkajšie jadro sa líši od vnútorného tým, že obsahuje o 5 - 15% viac jedného, alebo viacerých chemických elementov s relatívne nízkou atómovou váhou. Všetko nasvedčuje tomu, že to môžu byť síra alebo kyslík s menšou atómovou váhou. Kyslík sa môže vyskytovať vo forme FeO v zmesi tavenín s obsahom 60% metalického FeO a 40% nikel-železo. Je to naozaj tak? Tu sa pravdepodobne hovorí o pásme jadra, kde chýbajú elektróny o ktorých sme práve hovorili vyššie a o pásme jadra úplne v strede - o jadre v jadri.

Na inej internetovej stránke sa píše o vlastnostiach zemského jadra, kde sa okrem iného hovorí že.:

Vnútorné jadro sa točí rýchlejšie ako ostatné vonkajšie vrstvy. Teraz nám predkladá kalifornský geofyzik John E. Vidale nové výsledky o veľkosti tohto posuvu. Podľa týchto výsledkov, vykoná vnútorné jadro, táto gigantická železná guľa o priemere viac ako 2000km, voči ostatným vrstvám každých 2400 rokov o jednu otáčku naviac ("Nature" Bd.405, s.445). Naproti tomu, iní vedci, pracujúci na poli seizmických výskumov pohybu vĺn a ich systematických vyhodnotení, Xiaodong Song a Paul G. Richrds z Lamont-Doherty Earth Observatory v NewYorku, sú toho názoru, že sa zemské jadro otáča rýchlejšie ako ostatná časť zemskej hmoty a vykoná o jednu otáčku naviac v priebehu 360 rokov.

Táto hodnota bola korigovaná geofyzikom Kenneth Creagerom z University of Washington na rovných 1000 rokov. Rozdiely sú spôsobené práve v rozdielnych metódach postupov pri vyhodnocovaní.   Hovorí sa na .: http://www.shima.ch/space/ARTIKEL/2000_06/08TA.HTM

 

 

 

Hádam bude na tejto hypotéze aj niečo pravdy a velmi si prajem, aby sa do toho niekto obul.