10. Hospodin zástupov
/Georges Baron de Cuvier sa obracia v hrobe a Velikovsky nám ukazuje Fakera/
/Zabudnutý odkaz/
10.1 Zabudnutý odkaz
Hospodin zástupov, je kľúčové biblické pomenovanie, ktoré vnáša do našej mysle zmätok. Som presvedčený, že tento zmätok v našej mysli spôsobili prekladatelia biblie, keď použili v prekladoch rôzne pomenovania Boha, ktoré častokrát nepasujú do kontextu veršu. Vývoj hovorovej a spisovnej reči podlieha potrebám doby a intelektu toho-ktorého národa. Existujú nepreložitelné slová a pomenovania v danú dobu, v tom prípade sa preberá slovo z inej reči, alebo sa vytvorí požadujúce slovo, alebo sa nahradí slovom s tým istým významom, aby zapadalo do zmyslu vety a aby veta vyjadrovala presne ten istý zmysel ako prekladaná veta. Pod vplyvom kreacionistického myslenia sa prekladali verše biblie v miestach, kde sa priamo hovorilo o Bohu ako o osobe, používali výrazy " Pán, Boh, Hospodin a Hospodin zástupov". Keď sa zamyslíte pri čítaní biblie nad touto skutočnosťou, že "Hospodin zástupov" môže významovo znamenať len jedno a oslovenie "Boh", môže v podstate významovo znamenať niečo úplne iné, tak sa stane biblia vo vašich rukách predmetom bádania a rozlišovania.
O podstate slova "Boh" nie je potrebné polemizovať, pretože ako veriaci tak aj neveriaci, vieme veľmi presne čo znamená. Slovo "Pán" už ale môže označovať majiteľa niečoho, ale nie Boha, lebo aj keď je naším pánom - Pánom Bohom, dal nám slobodnú vôlu rozhodovania, takže my sami sme bohmi. Kdežto oslovenie "Hospodin a Hospodin zástupov" v dnešnom vyjadrovaní stratilo na význame pomenovania a pravý zmysel sa vytratil do oblasti tajomna, okrem kreacionistického chápania oslovenia. Kreacionisti chápu všetkými štyrmi osloveniami jedno a to isté - je to BOH. S týmto sa akosi neviem zjednotiť a preto sa biblia stala v mojich rukách predmetom hlbokého bádania v rozlišovaní. Prvý krát sa mi dostala biblia do ruky v roku 1965 a vtedy som ju čítal s pohnútkou prečítať si Ezechiela s jeho videním, v ktorom opisuje prečudesný stroj. Až o 10 rokov pozdejšie sa mi podarilo tajne zohnať jeden exemplár biblie, ktorá sa už stala mojim vlastníctvom a až doteraz je mojim sprievodcom. Je bez akéhokoľvek komentáru, je písaná v staroslovenčine, spisovne zapadajúcej pravdepodobne na začiatok 19. storočia a bola vydaná v Prahe v roku 1964 o čom silne pochybujem, to bolo obdobie, o ktorom sa ironicky hovorí ako o období "prísne sledovaných vlakov". Bola tlačená asi v Ríme.
Pomenovania a oslovenia v biblii nie sú jednotné a práve preto, že sa tieto pomenovania a oslovenia v rôznych knihách biblie medzi sebou striedajú, vznikol "guláš" v rozlišovaní. Zaujímavé je, že výraz "Deň Hospodinov" je príliš často spojený s krátkym opisom následkov ako napríklad v Joel 2:31 "Slnce sa obráti na tmu a mesiac na krv, prv ako príde deň Hospodinov, veľký a strašný" Opis sprievodných javov je veľmi dôležitý k pochopeniu fyzikálnej podstaty týchto "zázrakov". Áno, zázrakov chápaním vtedajšieho ľudstva, ktoré nevedelo nič o interakciách dvoch polí. Jediné, čo ľuďom poskytovalo pocit istoty v určovaní daných skutočností bol ich vlastný zrak a tá planéta (Hospodin) bola viditeľná ako zastretý oblak a bez akéhokoľvek vzájomného dotyku spôsobovala zemetrasenia, vzdúvanie vodnej hladiny a padanie meteorických rojov so spadom ľadovca a vody. A preto si vtedajší pozorovateľ, očitý svedok situácie spadajúcej do oblasti geofyziky ani nemohol inak vysvetliť, len ako zázračné pôsobenie nadprirodzených síl boha. Okrem toho, boli ľudia o týchto spievodných javoch upozornený priamo "Pánom Hospodinom", alebo prostredníctvom prorokov, ale aj to malo svoj veľmi významný ciel a dalekosiahly význam. Všetko čo stojí v Biblii, knihe kníh, považujem za pravdu právd a velkolepý ciel "Boha", ktorý to tu všetko fyzicky riadi. Pre väčšiu orientáciu, kedy hovorím o ktorom bohovi, musím objasniť situáciu, ktorá tu vládla pred potopou a reálne pomenovať "osoby a obsadenia" v tomto príbehu. Podľa mezopotámskych rukopisov písaných na hlinených tabulkách a podľa podaných vysvetlení Sitchinom, tu bohovia bývali a pôsobili dovedna 400 až 500 tisíc rokov. Veľký An, Enlil, Enki, Ninchursag, Ištar a ostatní v období pred potopou. Vyvolený národ Izraelský viedol Jahve, Jahve Sabaot, Som ktorý som, Adonai, Pantokrator-vševládny a Pán zástupov v jednej osobe. Jahve si zvolil národ Izraelský ako výchovnú ukážkovú vzorku ľudského pokolenia aby demonštroval ostatnej svetovej populácii akú má moc viera v jedného boha a čo všetko sa dá dosiahnuť prostredníctvom riadených myšlienkových pochodov ludského mozku v harmónii s univerzálnymi vesmírnymi pravdami a akú silu má správne chápaná láska k blížnemu a k sebe samému.
10.2 Georges Baron de Cuvier sa obracia v hrobe a Velikovsky nám ukazuje Fakera
G. Cuvier (23.August 1769 - 13.Máj 1832 súčasník Goetheho, Beethovena a Napoleona) je uznávaným spoluzakladatelom Paleontológie. Pri svojich výzkumoch došiel k záverom, že celé tvorstvo živočíšnej ríše bolo viackrát zničené a znovu povstalo. Táto "katastrofická teória", ktorá sa vlastne zhoduje s kresťanskou predstavou o celosvetovej potope, bola pozdejšie postavená proti Darvinovej evolučnej teórii. Cuvier robil výzkum geologických vrstiev v Parížskej panve a pri skúmaní svojich vykopávok našiel množstvo fosílií, ktoré vedecky dôkladne popísal. Bol katastrofista a jeho najslabšou stránkou, z kritického pohľadu vtedajšej a dnešnej doby, bolo spojenie s kreacionistickými (stvoritelskými) prvkami práve kvôli biblickej celosvetovej potope a preto bol Darvinistami (evolucionistami) nemilosrdne prevalcovaný. Darvinova teória vychádza z predpokladu, že mláďatá sa vždy trochu líšia od svojich rodičov a že tieto odchýlky sa môžu odovzdávať ďalším generáciam potomstva. Tvrdí, že zvieratá s týmito odchýlkami - variáciami sa rozmnožia, zatialčo ostatné budú smerovať k zániku. Inak povedané, že isté "variácie" budú vybrané selekciou k ďalšiemu trvaniu podľa hesla: silnejší prežije, slabší zahynie.
Darvin tvrdil, že týmto selekčným procesom môžu prípadne povstať nové druhy. Ako je možné, že sa evolučná teória stala tak populárna? Táto teória má velmi hlboké korene v minulosti. Anaximander v starom grécku učil, že sa človek vyvinul z ryby a Empedocles tvrdil, že zvieratá pochádzajú z rastlín. Už v tých dobách sa učenci svojimi názormi poltili, lebo aj iná tzv. "teória samoplodenia (spontánne plodenie)" svojim tvrdením potláčala, vtedy ešte neexistujúcu evolučnú teóriu. Zakladatelom tejto teórie sa považuje Aristoteles už 400 rokov p.n.l. Na základe "bystrého" pozorovania sa zistilo, že hmyz a muchy sa náhle rodia z bahna a pokial sa môže rozmnožovať z bahna hmyz, tak prečo nie aj ostatné zvieratá? Toto bolo v období pred naším letopočtom. Nástupom Krista na scénu svetového náboženského diania a založením cirkví a kresťanstva v západnej kultúre prevzali moc nad "myslením" kresťania. Ťažiskom chápania sveta nového veku sa stala kniha kníh - Biblia, ktorá prevzala svoje učenie zo Starozákonných židovských kníh a učenia Ježiša Krista obsiahnutého v Novom zákone. Hneď v prvej knihe Mojžišovej, ktorá sa volá aj Genezis, je popis "stvorenia" sveta v priebehu šiestich dní a počas siedmeho dňa Boh odpočíval po vykonanej práci.
Stvorenie sa tu myslí, urobiť - vytvoriť niečo z ničoho. Urobiť zázrak. Len tak, lusknúť prstom a máme to. Práve preto sa kresťanské predstavy o vzniku sveta označujú ako "kreacionizmus". Kresťanské náboženstvo sa začalo spontánne rozširovať až okolo roku 300n.l. a verili akosi zotrvačne Aristotelesovi, že sa muchy a hmyz môžu náhle rodiť z bahna. Velmi zavčasu si uvedomili, že táto teória nie je ani vedecká a ani biblická. V roku 400 n.l. istý Řehoř tvrdil, že keď zo slizu môžu vzniknúť živé tvory, tak nie je nutné veriť v nejakého stvoritela. Možno ho niekto presviedčal, aby obrátil svoju vieru na kresťanskú, z čoho vzniklo takéto tvrdenie ako argument, pretože Aristotelesove učenie "starej školy" uznával vo svojom presvedčení. Jeho názor a kritika bola ignorovaná a samoplodenie bolo aj naďalej vyučované neuveritelne dlhú dobu, pokial túto náuku nepoprel konečne Pasteur v minulom storočí, aj keď 200 rokov pred ním jej oponoval William Harwey. V 17. storočí Redi preveroval možnosti samoplodenia, pretože jeho súčasníci verili, že sa červy môžu vytvoriť zo zahnívajúceho mäsa. Redi izoloval mäso pred nakladením muších vajíčok a potom sa žiadne červy neobjavili. Tým "samoplodenie" upadlo po dvoch tisícoch rokov do zabudnutia. Jeden a pol tisícročia sa propagovalo kresťanmi stvoritelské ponímanie sveta, až prišiel na scénu Darvin. V časoch Darvina bol tiež vedecký svet svojimi názormi rozpoltený, pretože existovali dve názorové skupiny, evolucionisti - postupný vývin a tí, ktorí si vysvetlovali fosílne nálezy pomocou biblickej potopy - katastrofisti.
Jedno je isté, biblická potopa zanechala hlboké stopy v myslení západnej civilizácie a fosílne nálezy mohli byť touto katastrofou silne poznačené. Je zvláštne, keď rekapitulujeme dejiny vývoja myslenia našej civilizácie, že zkameneliny neboli vtedy pre evolúciu dôležitým argumentom, ako to pozorujeme dnes. Už staroveký grékovia pochopili, že skameneliny sú v skutočnosti stvrdnuté zbytky živých organizmov. V roku 1282 tvrdil Ristoro d´ Arezzo, ktorý určite veril v slová biblie, ale pozeral sa okolo seba tak torchu vedeckým pohladom, že všetky skameneliny sú dôkazy podporujúce biblickú správu o svetošírej potope - katasrofou. Leonardo da Vinci objavil zkameneliny morských živočíchov pri budovaní kanálu v severnem taliansku. Práce a objavy aj týchto dvoch mužov boli ignorované a zabudnuté. Koncom 17. stročia urobil velmi podrobnú výskumnú prácu John Woodward, profesor fyziky, ktorá bola nie kresťanskými vedcami velmi vysoko ocenená. Jeho detailná štúdia zemských skál a skamenelín ho viedla k záveru, že sú celkom odlišné od všetkých dôkazov, ktoré poukazujú na evolučný vývoj a že sú nesporným dôkazom, že zbytky nájdených živočíchov uhynuli počas biblickej potopy. Jeho práca bola taká výborná, že jeho závery boli všeobecne uznávané. Viera v potopu sa stala populárna a záujem o skameneliny medzi vedcami vzrástol. Mnoho ludí sa začalo skamenelinami zaoberať a začala sa rozvíjať veda s honosným názvom Paleontológia.
Ku koncu 18. storočia sa začalo v "horných kruhoch" znovu hovoriť o evolúcii. Jedným z nich bol Erasmus Darwin, Charlesov starý otec, ktorý Charlesa velmi ovplyvňoval už od mladi. Ďalším bol Lamarck, ktorý sa pozdejšie stal známym evolucionistom. Ale ani jemu sa nepodarilo pre vtedajšiu vedeckú spoločnosť teóriu evolučného vyvoja spopulárniť, pretože tu bol vedec, ktorý jej oponoval. Bol to Georges Cuvier, jeden z najväčších vtedajších paleontológov. Cuvier prednášal v Paríži súčasne s Lamarckom. Zatial čo Lamarck v jednej miestnosti vykladal hŕstke ludí o evolúcii, vo vedlajšej preplnenej sále prednášal Cuvier proti evolúcii. Cuvier svojim vplyvom a presvedčením o správnosti svojich vedomostí držal evolučné učenie v šachu po niekolko desaťročí. Bol to veľmi schopný muž a jeho znalosti skamenelín boli obdivuhodné. Cuvierovou tragédiou bolo, aj napriek tomu, že odporoval evolúcii, že zasial v skutočnosti semienka pre jej pozdejší úspech tým, že prednášal to, čo biblia neučí - totiž, že tu bolo vedla biblickej potopy ešte niekolko podobných katastrof. Viera v biblickú potopu a tým aj jej spolahlivosť sa stala menej populárna a to pomohlo k úspechu Darvinovým názorom. Cuvierovi na škodu bola aj skutočnosť výskytu velkého množstva katastrofistov 19. storočia, ktorý sa snažili dokázať pravdivosť svojich teórií slovami biblie. Cuvier podlahol populizmu svojej doby tým, že sa od biblie úplne dištancoval, hádam preto, že neveril na zázraky božej moci. Keď Cuvier hovoril o katastrofách, tak tým mienil obyčajné opakované výlevy morskej vody cez pevninu a jej ústup späť do mora, na ktoré pohliadal ako na nezávislé katastrofy bez vzájomného súvisu. Myslením bol velmi bystrý, ale na svoje tvrdenia mal príliš málo argumentov, aby presvedčil svet o svojej pravde.
Pri použití výsledkov dnešných výzkumov fosílií, by určite položil darvinistov a kreacionistov na lopatky. V kapitole 04.9 je rozpísané zloženie podskupín patriacich pod vedný obor Geológia v súčastnosti. Je ich vymenovaných dvanásť. Za života Darvina a Cuviera to nebolo až tak rozškatulkované, ale Cuvier, ktorého považujeme za zakladatela paleontológie, skúmajúc fosílie, začal sprostredkovávať obraz geologických dejín a života na zemi a bojoval proti Darvinovej evolúcii v oblasti paleontológie. James Hutton vo svojej teórii "uniformitarianizmu" z roku 1795 hovorí, že všetko bolo vždy tak ako je to dnes a že sa žiadne väčšie katostrofy ako napríklad biblická potopa, nikdy nekonali. Lyell v "základoch geológie" vyzdvihol Huttonove myšlienky a dokonca ich rozviedol. Darwin bol touto prácou značne ovplyvnený. Hutton a Lyell úplne opustili názor, že k nejakej katastrofe ako bola biblická potopa, vôbec došlo. Verili totiž, že procesy, ktoré prebiehajú v súčastnosti, ako napríklad riečna erózia a zvetrávanie, sú celkom dostatočné k vysvetleniu súčasného stavu Zeme. Oživili dokonca Stenove myšlienky o tom, že sa skalné vrstvy ukladali v rozlične dlhých časových periódach - najstaršie ako základné. Vďaka týmto mužom boli evolučné myšlienky vybudované a skoncipované už storočia pred Darwinom, ale aj napriek tomu je jeho meno s myšlienkou evolúcie najviac späté.
Charles Darwin v skutočnosti nepovedal nič nové a väčšina prvkov v jeho teórii už bola známa, ale nikdy neboli doložené tak ucelene a s tolkými podpornými dôkazmi. Darwin vo svojej teórii hovorí, že mláďatá sa vždy trochu líšia od svojich rodičov a že tieto odlišnosti (diferencie) môžu byť odovzdávané ďalším generáciám. Tvrdil, že zvieratá s týmito odlišnostiami (variáciami) sa rozmnožia, zatial čo ostatné budú smerovať k zániku. Inými slovami, že isté variácie budú vybrané (selektované) k ďalšiemu trvaniu. Silnejší prežije, ale slabší zahynie. Týmto selekčným procesom môžu prípadne povstať nové druhy. Všetky svoje najdôležitejšie pozorovania zvierat previedol Darwin na Galapágoch a pevne veril, že vidí pred sebou prechodné formy, kde sa jeden druh menil v iný. Keď sa vrátil Darwin z Galapág domov, boli jeho evolučné názory takmer hotové, ale váhal ich publikovať zrejme zo strachu velkého návalu odporu, ktorý by nasledoval po publikovaní takejto teórie. Nakoniec však, až po dvadsiatich rokoch váhania, bola v roku 1859 publikovaná jeho kniha "O pôvode druhov prírodným výberom".
Kniha sa síce dobre predala, ale prvý účinok nebol zvlášť velkolepý a nevyvolala najprv žiadny súhlas širších vrstiev. Mnohí špičkový vedci vyjadrili svoj nesúhlas, označili túto knihu za škodlivú vede a stáli počiatkom roku 1860 proti Darwinovi. Sám Darwin sa nezúčastnil aktívne v boji o presadenie svojej evolučnej teórie. O to sa postaral muž menom Thomas Henry Huxley (1825-95), ktorý sa sám pomenoval "Darwinov buldog" (Darwins Bulldogg). Huxley konfrontoval, viac ako hocikto iný, verejnosť s evolučnou teóriou a stal sa jej zakladateľom za kurióznych okolností. Rozhodný obrat sa uskutočnil dňa 30. Júna 1860 pri zasadaní Britskej spoločnosti pre vedecký pokrok. Darwin a jeho práca v tom čase neboli v kurze a netvorili hlavnú súčasť jednania spoločnosti, predsa však bolo rozhodnuté, aby sa na zvláštnom zasadaní diskutovalo o Darwinových názoroch, pretože boli okolo nich značné polemiky. Na tomto zasadaní sa cirkev dopustila svojej prvej hrubej chyby v boji proti evolúcii, ktorá sa potom ešte mnoho krát opakovala. Nemôžeme sa vyhnúť skutočnosti, že určitú vinu za triumf evolúcie nesie samotná cirkev. Oslovenie prítomných a vystúpenie proti evolučnej teórii sa na zasadaní Britskej spoločnosti ujal Samuel Wilberforce, biskup z Oxfordu. Ani nemusel toho veľa povedať a hneď bolo jasné, že do tejto problematiky velmi nevidí a nevie o čo tu vlastne ide. Jeho argumenty boli príliš chabé, posmieval sa Darwinovi neprístojným spôsobom aj napriek tomu, že mal určite dobrý úmysel. Na záver svojej reči sa spýtal pána Huxleyho, čo nemal robiť, či svoj pôvod z opice odvodzuje od babičky alebo od dedka. Huxley, rétoricky príliš dobre zdatný muž, do hĺbky znajúci problematiku a tak trochu aj výbušný s velkou dávkou presvedčenia o Darwinovej pravde, urobil vo svojej výpovedi z dobrého biskupa takpovediac "fašírku". A tak zatial čo na začiatku zasadania bola večšina zasadajúcich proti evolúcii, na konci zasadania , vďaka Huxleyho výrečnosti v kontraste s biskupovou neznalosťou, bola situácia celkom opačná.
Toto bol začiatok pádu cirkvi. Počas nasledujúcich desiatich rokov sa svetové vedecké myslenie priklonilo k evolučnej teórii k čomu dopomohli aj iné skutočnosti. Odvtedy ubehlo 140 rokov a dnes vidíme, že tá Darwinova teória nie je celkom v poriadku, že stojí na vyklavých nohách a takmer nikto jej neverí. Kde sa stala chyba? Bola to cirkev, ktorá nedokázala argumentovať proti evolúcii až musela rezignovať a tým stratila v tej dobe na populárnosti, alebo to bola príliš prehnaná unáhlenosť a zaujatosť voči nepokrokovej a nevedeckej cirkvi spojená s apatiou voči všetkému čo sa točilo okolo biblického, nevedeckého poňatia vzniku sveta, tvorstva a človeka? Georges Baron de Cuvier sa kvôli tomu obracia v hrobe, lebo sa Darwinova teória doposial vedecky nepotvrdila a je platná už 140 rokov.
Georges Baron de Cuvier bol na stope katastrofám spôsobených vodou ako transportným médiom a jedna takáto katastrofa je až príliš precízne zdokumentovaná práve v biblii ale z iného kontextu - zachovania rodu človeka. Pozadie si vieme velmi jednoducho predstaviť. Vedecká obec a školská veda pozná tento príbeh len velmi zbežne ako rozprávku, ale nikto sa nezapodieval nad tým, koľko pravdy (reality) so sebou prináša. Biblický príbeh Noeho rodiny je študijným podkladom pre pochopenie geologických nálezov po tejto katastrofe. V pamäti národov celého sveta sa tento príbeh opakuje nespočetne krát, o čom niet pochýb, že tie príbehy hovoria o jednej a tej istej tragédii, ktorá zasiahla takmer celý svet. Biblický Noeho príbeh je zameraný len na problémy osoby Noeho a lodnej posádky so zvieratami počas plavby. Sú tu ale štyri údaje, ktoré by geológovia mohli použiť pri vypracovaní modelu potopy. Čas konania potopy, čas trvania potopy, pôvod vody - prieduchy nebies / žriedla priepasti a výška hladiny. Veľa tomu napovedá, že tu nejaká gigakatastrofa musela prebehnúť, boli to mamuty a dokonca velký geológ Leopold von Buch (1774-1852) predpokladal, že obrovské eratické bloky boli pretransportované zo severnej Európy prevalením sa potopy po pevnine a na označenie tejto doby použil dnes známy výraz "Diluvium".
Jedno je isté, priamo označil smer odkial sa sem eratické bloky dostali - od severu. Pritom vieme podla starých písem, že potopa prišla z juhu. Boli ste na dovolenke s deťmi pri mori? Hrali ste sa s nimi na pobreží a stavali ste z mokrého piesku detským kýblikom na pláži hrady? Dokedy? No, až pokial neprišla prvá dostatočne dlhá vlna od juhu a nezobrala vám tú skvelú stavbu do mora, smerom od severu na juh. Tak isto to bolo aj s tými eratickými blokmi. Voda zobrala so sebou smerom na sever všetko a keď sa vrátila späť do morí boli zahladené stopy ďalšou gigantickou katastrofou - rozpadom polárnej čiapočky. Preto sa mamuty nachádzajú často až v 8m hĺbke pod povrchom zeme. Táto katastrofa nás doslova odrezala od minulosti.
