06.5 Dynamo? ...nie, je to niečo ako Barlowove koleso
Tok elektrického prúdu v jadre. Je to oblasť od vonkajšieho povrchu vonkajšieho jadra počnúc hranicou Gutenberg - Wiechertovej diskontuity, až do tesnej blízkosti - povrchu vnútorného jadra. Za týchto okolností, moja predstava nepripúšťa, aby boli konvekčné prúdy vo vonkajšom jadre činné tak, ako sa chápu doposiaľ. Sú rušené neustálym tokom elektrického prúdu okolo pevného magnetického jadra. Je to akýsi prstencový kotol vinúci sa okolo jadra, ktorý vyrába teplo ako odpadovú energiu popri výrobe točivého momentu, plynúceho z uväzneného spolarizovaného magnetizmu v guľatom väzení - jadre. Konvekčné prúdy sa podľa tejto myšlienky nachádzajú až nad Gutenberg - Wiechertovou diskontuitou, kam sa teplo snaží stratiť a tam cirkuluje, ako keď varíme vodu na sporáku, ale prinajmenšom spôsobuje prirodzené ochladzovanie tohoto elektrického kotla a nie elektrické prúdy, ktoré by podľa vedcov mali byť živiteľom magnetizmu pevného kovového jadra. To je nezmysel, nad ktorým sa pozastavuje rozum, pretože sa tu akosi nedá uplatniť pravidlo pravej ruky, ktoré poznáme z fyziky a ktoré sa nám snažili naši učitelia vtĺcť do hlavy pri vyučovaní vzájomných vzťahov elektriky a magnetizmu. Gutenberg-Wiechertova Diskontinuita je podľa mňa miesto, kde pôsobí tlak na materiálovú zložku ležiacu tesne nad ním.
Tým chcem zdôrazniť, že je to rozpínavý charakter chovania sa vonkajšieho jadra. Ako keby sa nafukovalo a zväčšovalo svoj objem. Keď je toto pravda, tak tu musia vládnuť nehorázne odstredivé sily následkom rýchleho pohybu voľných elektrónov v snahe nájsť voľný atóm, kam by sa mohol zaradiť, alebo je obrovský rozdiel tlaku spôsobený Lorencovou silou. Voľný elektrón sa pohybuje za normálnych okolností jedným smerom v priamke. Tu je ale prinútený robiť sústavný pohyb v kolesovitom priestore okolo jadra a odstredivou silou je dohnaný až k hranici obalu vonkajšieho jadra a vytvára zhluk voľných elektrónov, ktoré tvoria hrubý obal - presýtené pole voľných elektrónov (odhadom, cca. 150 km hrubú vrstvu), ktoré niekde musia chýbať a toto miesto je v mieste blízko povrchu pevného jadra. Tam, kde chýbajú tieto uvoľnené elektróny, sú už len kladné ióny ktoré, ako sme si povedali v predchádzajúcej kapitole o Iontoch, že "okolo každého iontu vzniká elektrické pole, ktorého vplyv pre vznik elektrického prúdu, je nanajvýš dôležitý". Hmota pozostávajúca len z volných elektrónov je príliš separované médium. Je to už plazma (elektrónový plyn), ako keď v laboratóriu zdravotného strediska získavajú krvnú plazmu v odstredivke, pričom sa separujú červené krvinky od bielych. Elektrické prúdy, tečúce v hornej vrstve vonkajšieho jadra po celom obvode vytvárajú onú hnaciu "elektro-motorickú" silu len samotným pohybom elektrického náboja, presne v mieste nazývanom Gutenberg - Wiechertova diskontuita, ženúcu pred sebou ostatnú hmotu zeme nachádzajúcu sa nad tekutým jadrom s inými fyzikálnymi vlastnosťami a v smere proti zmyslu otáčania hodinových ručičiek. Je tu prísne dodržiavané pravidlo Lorenzovej sily.
Presne v tom mieste, kde sa seizmické vlny odrážajú a kde je ostrý prechod tlaku z 5,5g/cm? na 10,0g/cm?. Tu je to miesto, kde sa tvorí tepelná energia pod vplyvom trecích síl tejto obrovskej "odstredivej spojky". V tomto momente úvahy - otáčanie jadra, sa nemôžem zbaviť predstavy, že samotné jadro sa točí opačne, teda v smere hodinových ručičiek (voči zemskému povrchu), na základe akcie a reakcie, ako keď pozorujeme reaktívny motor lietadla, ktorý dýzou vrhá spálené plyny dozadu a samotný motor aj so všetkým, čo je naň pripevnené sa pohybuje vpred. Ale nie je to tak. Skúsme si predstaviť vodič v ktorom tečie elektrický prúd. Zo základov elektrotechniky vieme, že elektrika, teda Elektróny sa pohybujú po povrchu vodiča. Vo vnútry vodiča v celom priereze nie! Len po povrchu ktorý vidíme vlastnými očami. Keby sme uchopili tento vodič s tečúcou elektrikou do ruky (neopovážte sa to urobiť) tak pravdepodobne by sme v dlani cítili pohyb volných elektrónov ako sa presúvajú z atómu na atóm. Predstavte si ale ďalšiu vec: keby sme vyvinuli prstami tlak na vodič taký veľký ako panuje v priestore Gutenberg-Wichertovej diskontinuite tak by sa už elektróny medzi prstami v dlani nepohybovali, ale by sa úplne zastavili. Ubrzdili by sme ich. Zistili by sme ale, že vodič sa nám v dlani medzi prstami začal pohybovať na opačnú stranu ako tiekli elektróny. Imaginárne sme si zvolili iný uhol pohladu statického bodu. To, čo sa pohybovalo, sme si zvolili za pevné - stojace. Pohybovať sa začalo to, čo bolo pôvodne nepohiblivé. Tu sa dá odvodiť na obraze zemského jadra, čo sa pohybuje a ako sa pohybuje. Priestor Gutenberg-Wiechertovaej diskontinuity je neodmyslitelnou súčasťou vonkajšieho jadra. Spadá do nerozlučného elektrického systému jadra. Keby sa zvýšil tlak spodného plášťa na Gutenberg-Wiechrtovu diskontinuitu, hrozilo by zastavenie rotácie zeme a roztočilo by sa asi jadro. Fyzikálne zákony si hľadajú vždy tú najkratšiu a najľahšiu cestu odporu. To považujem za Alfa-Omegu prírody.
Tento spôsob funkčnosti a prejavu elektrického náboja, tak ako sa javí pri funkčnosti zemského jadra je našim vedcom veľmi dlho známy, avšak po skúsenostiach v laboratóriu o efektívnosti tohto elektrického javu, nie sú schopní označiť a počastovať zemské jadro práve touto neefektívnou vlastnosťou. Ja to neviem presne pomenovať, pretože definícia spôsobu aplikácie tohto javu na zemskom jadre stojí v podstate na dvoch možných vysvetleniach. Jedným vysvetlením je teória, ktorú predniesol v roku 1822 Peter Barlow a je nazvaná podľa laboratórneho pokusu s názvom Barlowove koleso, ktoré laboratórne vysvetľuje a spočíva na Lorencovej sile. Druhým vysvetlením sú Foucaultove prúdy, ktoré ale nezískali u mňa presvedčivé vysvetlenie s porovnaním funkcie jadra. Na konci kapitoly je popis Barlowového kolesa, pretože nepoznám výstižnejšie prirovnanie, ako priblížiť laikovy bez vedomostí širšieho okruhu (medzi ktorých sa aj ja počítam), princíp roztočenia sa obyčajného plechového krúžku, ktorým preteká elktrický prúd. Je dosť možné, že som si nevybral práve ten najlepší príklad, ale v tomto princípe sa skrýva najjasnejšia demonštrácia mechanickej sily volného elektrónu, pohybujúceho sa niekedy až závratnou rýchlosťou.
Obr.: Znázorňuje dianie v oblasti medzi vonkajším jadrom a spodným plášťom.
Elektróny vypudené z jadra sa hromadia v GWDiskontinuite a v zbesilom kolotoči
sa otierajú o spodný plášť, čím sa uvolňuje obrovské množstvo tepelnej energie.
Samotné vonkajšie jadro sa zbavuje elektrónov, ktoré tvoria obal vo forme plazmy,
ktorá sa pod vplyvom obrovských tlakov mení na kvapalinu (degraduje
zo skupenstva plynného do skupenstva tekutého). Každá kovová častica,
ktorá sa sedimentáciou v plášti priblíži ku GWD je okamžite pohltená,
vo vonkajšom jadre pozbavená elektrónu a tento "zbytok" častice sa rúti do kovového jadra
a mení svoju krištalickú mriežku - mení sa na "supermagnet".
Úvaha:
Seizmologickými meraniami by sa dalo nejakým spôsobom presnejšie zistiť pravdivosť tejto teórie. Prúdy totiž tečú v celej hrúbke prstenca tekutého vonkajšieho jadra. Prikláňam sa k možnosti, že točivý moment sa prenáša na plášť unášaním, trecím momentom v mieste Gutenberg - Wiechertovej diskontinuity. Podobne ako hydraulická spojka. Už sme spomínali že, Gutenberg - Wiechertova diskontinuita je miesto, kde je veľký skokový rozdiel tlaku. Ten tlak je spôsobený buď odstredivou silou, ktorá vzniká rýchlosťou pohybujúcich sa samotných elektrónov alebo samotnou Lorencovou silou okolo pevného jadra medzi elektricky vodivými atómami vonkajšieho kvapalného jadra, ktoré vyvíja tlak na bariéru silikátovej zložky hmoty nad tekutým jadrom smerom von. Uvediem príklad z praxe odpozorovaný na prúdovom lietadle TU-104.: vplyvom odstredivej sily sa zväčší priemer rotačnej turbíny prúdového lietadla na vstupe do motora asi o 0,5cm(!). Samotné guličkové ložisko musí mať v momente kľudu, t.j. keď turbína stojí, veľký loker - vôlu, až sa nám zdá, že ložisko je úplne vylágrované a človek by sa bál sadnúť do takého lietadla. To ale nie je pravda. Pri roztočení turbíny do pracovných otáčok sa ložisko odstredivou silou roztiahne tak, že pasuje presne a plní spoľahlivo svoju funkciu. Pýtate sa, odkiaľ pochádza tá odtredivá sila vo vonkajšom jadre? Náboj - Elektrón, sa vo vodiči pohybuje určitou rýchlosťou a súčasne je vytláčaný Lorencovou silou. Koľko je tých "elektrónov", ktoré sa pohybujú po obvode vonkajšieho jadra? Odhaduje sa, že obal pevného jadra t.j. oblasť Gutenberg-Wichertovej diskontinuity je až 150km hrubá vrstva. Viete si predstaviť tlak Lorenzovej sily všetkých elektrónov vo vonkajšom jadre a o koľko sa musí pri tejto, aj malej odstredivej rýchlosti a pri tom obrovskom množstve pohybujúcich sa elektrónov zväčšiť celkový obvod tekutého jadra? Aký musí vyvinúť tlak odstredivá Lorencova sila rotujúcich elektrónov vonkajšieho jadra zeme, aby sa mohol zväčšiť priemer vonkajšieho jadra, povedzme o 10 metrov? Čo by sa stalo, keby niekto zrazu vypol vypínač elektrického prúdu zemského jadra a prestali by prúdiť elektróny v zbesilom kolotoči okolo pevného jadra? - okamžite by sa stratila Gutenberg - Wiechertova diskontinuita a tlak by sa upravil na lineárnu mieru. Nebol by tam taký veľký skok - nárast tlaku. Stratila by sa odstredivá sila (klzná trecia spojka) posobiaca na spodok dolného plášťa. Pomaly by zem strácala na otáčkach, dni by sa predlžovali až by sa úplne zastavila a pripomínala by nám Venušu. V takomto prípade začne prevažovať príťažlivá sila a ľudia by sa nemohli pohybovať po zemi kvôli svojej obrovskej hmotnosti. Tu sa dá tušiť ešte jedna vec, nakoľko tu v mieste Gutenberg - Wiechertovej diskontinuity prebiehajú trecie momenty, kde narážajú elektróny do steny spodného plášťa vzniká ďalšie obrovské množstvo tepla, ktoré sa z tohto kotla šíri na všetky strany, a zdá sa, že smerom dovnútra - do pevného jadra, do ktorého sa hmota (molekuly kovu-železa) "rúca" a ako atóm, zbavený elektrónu prestáva byť sprostredkovateľom prenosu energie, stáva sa zrazu z ničoho nič, silne magnetickou - príťažlivou zložkou na základe zmeny kryštalickej mriežky, v ktorej boli elektróny nahradené možno fonónmi. Jadro, ktoré mení svoje fyzikálne vlastnosti na niečo "super"... mení sa štruktúra hmoty na hmotu s úplne inými fyzikálnymi vlastnosťami a očakávam a som si tým tak istý, že práve táto oblasť našej Zeme bude priestorom výskumu, možno supravodivosti ako protikladu (čo sa tepla týka) - supramagnetika. Jednoznačne však ľudstvo, pri objavení hmoty s týmito fyzikálnymi vlastnosťami, získa technológiu na výrobu energie z ničoho. Samopohon - perpetum mobile. Doteraz som bol presvedčený, že niečo také neexistuje. Samozrejme, neexistuje, to je mylná predstava. Lebo bude treba vynaložiť obrovské množstvo energie a mysliaceho potenciálu len na samotnú výrobu takejto hmoty, ak sa vôbec bude dať vyrobiť. O tom by nám hádam vedel veľa povedať samotný Tesla. Teória posuvu pólov nám dostatočne vysvetľuje princíp mechaniky pohybov osí a dovoľuje odvodiť vlastnosti jadra, z ktorých sa dajú predpovedať ďalšie odvážne "teórie". Ešte chcem upozorniť čitateľa, že všetko sa deje na báze čiernej hmoty, neviditeľnými silami a nie je vyvolávaná hmotou jadra a plášťa. Hmota (jadro-plášť) len vykonáva prispôsobavacie manévry veliacej čiernej hmoty a za všetko môže vektor 90°. Vektor 90° nám sprostredkováva len samotné "chcenie - vôľu" poháňať elektróny v smere, ktorý sme prijali za zákon fyziky. Nie je hmotného charakteru (doposiaľ). Okrem trenia, v mieste Gutenberg - Wiechertovej diskontinuity. To sú mechanické následky. Je dosť možné, že som objavil aj princíp fungovania "dynama" ZEME, ale to nebol môj pôvodný plán, čo by ma samozrejme veľmi potešilo. Chcem preniesť na vás len iný pohľad na problém "dynamo". Problém dynama zeme tohoto druhu, nie je nič jednoduchého. Riešenie si vyžaduje komplikovanú matematiku a veci podobného charakteru sa nedajú dokazovať bez matematiky. To mi je jasné. Ale práve tu je potrebné niečo nové, pretože nemôžeme stavať na tézach, ktoré niekto vážený tvrdil pred sedemdesiatimi či stomi rokmi a dodnes sú platné, ale intelektom dávno prekonané. Spomeňte si na aféru "Velikovský", len veľmi skromne sa sám seba pýtam, kde by sme už s vedou mohli byť, nebyť inkvizičného postoja niektorých vedeckých pracovníkov na vyšších miestach vtedajšej doby ?
06.6 Supravodivosť
V súvislosti s jadrom, si musíme povedať niečo aj o supravodivosti, pretože celá myšlienka funkcie zemského "dynama" má podľa mňa práve v tejto sfére svoj zrkadlový protiklad.
V roku 1911, tri roky po skvapalnení hélia, objavil holandský fyzik H. Kamerling-Onnes supravodivosť. Tento neočakávaný a zároveň fascinujúci jav, ktorý sa pozoruje na niektorých kovoch a zliatinách, vyvolal veľký záujem vedeckej komunity a mal za následok intenzívny teoretický a experimentálny výskum.
Meraním elektrického odporu ortuti pri teplote niekoľkých kelvinov Kamerling-Onnes zistil, že pri kritickej teplote T?=4,15K klesne zrazu elektrický odpor ortuti na nulu. Ďaľší výskum ukázal, že prechod do supravodivého stavu vykazujú aj ďaľšie kovy a zliatiny. Nejde pritom o nejaký pokles odporu k malým nemerateľným hodnotám, ale o úplné vymiznutie odporu pri zmene teploty menšej ako desťtisícina stupňa (pre monokryštály). Fascinujúci jav, ktorý musíme chápať tak, že okolo kritickej teploty si domyslíme hodnotu len o jednu tisícinu nižšiu, teda = 4,149K a pozorovaná vzorka sa javí ako normálny vodič s odporom, ale pri zvýšení teploty len o tú jednu tisícinu kelvina na 4,15k zrazu získame ostrým skokom, pokiaľ je magnetické pole vo vzorke homogénne, material supravodivý t.j. bez elektrického odporu. V tomto prípade sa jedná o schladenie materiálu na veľmi nízke hodnoty. K predstave o teplotnej stupnici v kelvinoch, pretože sme zvyknutí používať Celziove teplomery so stupnicou v °C, uvádzam prepočet do Celziovej škály.
V podstate platí rovnica: t(K) = t(°C) + 273,15
0,0 Kelvin = -273,15°C
1,0 Kelvin = -272,15°C
2,0 Kelvína = -271,15°C
39,0 Kelvína = -234,15°C
273,15 Kelvína = 0,0°C...
Dvadsaťdva rokov po objave supravodivosti Meissner a Ochsenfeld v roku 1933 experimentálne dokázali, že supravodiče sú súčasne ideálne diamagnetiká, že zo svojho nútra "vytláčajú" magnetické pole. Aj keď sa supravodič považuje za perfektné diamagnetikum, jeho diamagnetizmus nemá atomárny pôvod ako v normálnych diamagnetikách, ale je to dôsledok elektrónových prúdov v supravodiči. Tieto prúdy vyvolajú v jeho vnútri také pole, ktoré kompenzuje vplyv vonkajšieho magnetického poľa. "Vytláčanie" magnetického poľa zo supravodiča je v skutočnosti kompenzácia poľom prúdov v supravodiči. Fyzikálnu teóriu supravodivosti vytvorili americký fyzici J.Bardeen, L.M.Cooper a J.R.Schriefer na univerzite v Illions v roku 1956 a táto teória je dnes známa pod skratkou BCS. Autori za jej vytvorenie dostali v roku 1972 Nobelovu cenu za fyziku. BCS teória supravodivosti vychádza z experimentálneho faktu perfektnej vodivosti a perfektného diamagnetizmu supravodičov. Je to kvantovo - štatistická teória založená na kooperatívnom správaní sa elektrónovej "kvapaliny" v supravodiči. Základným predpokladom supravodivosti je tvorba viazaných elektrónových dvojíc (Cooperových párov), v dôsledku ktorých elektrónová kvapalina nadobúda vlastnosti supravodivosti. Páry sa tvoria pôsobením zvláštnych príťažlivých síl medzi elektrónmi. Zvyčajne sa tieto sily spájajú s kmitmi kryštalickej mriežky, ktoré existujú aj pri nulovej absolútnej teplote. Vďaka elektrostatickej interakcii nábojov elektrónu a iónov mriežky v okolí každého elektrónu sa režim kmitov mriežky mení, čo vyvoláva dodatočnú silu pôsobiacu na druhý elektrón. Z hľadiska kvantovej teórie sa tieto sily objavujú v dôsledku výmeny elektrónov s fonónmi - kvantami kmitov mriežky. Sily sú vždy príťažlivé a môžu prevyšovať bezprostredné coulombovské odpudzovanie elektrónov. V takom prípade môže materiál vykazovať supravodivosť (Prevzaté z učebnice Fyziky pre stredoškolákov).
Supravodič znamená, že materiály, ktoré dosiahnu teplotu pod tzv. skokovú teplotu, úplne stratia odpor. Elektróny musia prekonať vzájomnú výmenu náboja, aby sa mohli spájať do párov svojou vzájomnou príťažlivosťou (Cooper-paar). Supravodiče totiž majú tú schopnosť, zo svojho vnútra vypudiť magnetické pole a tomu sa hovorí Meissnerov efekt. To má za následok ten efekt, že permanentný magnet pláva volne vo vzduchu nad supravodičom (Videosekvencia k tomu - http://www.physik.tu-berlin.de/institute/IFFP/thomsen/supra01.html ).
06.7 ... opak je pravdou?
Pokiaľ sme porozumeli o čom sa hovorilo v predchádzajúcich riadkoch, by som chcel v súvislosti so zemským pevným jadrom, ktoré je magnetické, uviesť moje myšlienky. Tentokrát ale, veľmi odvážny phľad. Žijeme vo svete duality, pozitívna a negatívna a v súvislosti s geofyzikálnou funkciou jadier ako celku, musím poukázať na jav, ktorý sa nám ponúka ako "iná línia myslenia" práve akceptáciou duality, symetrie prírody. Pripomeniem charakteristické prípady duality či symetrie fyzikálneho charakteru, ktoré so sebou nesú vyjadrenie opaku toho prvého. Mokro - sucho, teplo - zima, mäkký - tvrdý, mokrý - suchý atd..., ale poznáme aj tripartitu, napríklad v súvislosti s vodou hovoríme o skupenstve "para-voda-ľad". Aký asi bude výraz pre dualitu, symetriu či tripartitu kovov pre fyzikálny výraz "supravodivosť"? Pre dualitu a symetriu je to supraodpor. Supraodpor ako slovo, nám hovorí, že sa jedná o látku, ktorá bude nositeľom nekonečne veľkého odporu (elektrická veličina). Nebude viesť elektrický prúd. Bude mať ešte jednu veľmi zaujímavú vlastnosť - bude magnetický (odvodzujem od vlastností supravodiča), teda protipól. Pre tripartitu, niečo podobné ako pri skupenstvách vody bude.:
-Supravodič/nemagnetický
-vodič/magnetický
-nevodič/supermagnet.
Základné predpoklady pre Supravodivosť =
-schladenie (teplota do mínusu) pri normálnom atmosferickom tlaku
-zmena krištalickej mriežky
-žiadny odpor-vysoká elektrická vodivosť
-strata magnetických vlastností, ióny sú vytlačené (vypudené magnetické pole - Meissnerov efekt) z kryštalickej mriežky a elektrónmi (Cooper páry) sa sprostredkováva bezstratový prenos energie.
-ak sa zo supravodivého materiálu vyrobí prstenec a ochladí sa pod kritickú teplotu, možno v ňom elektromagnetickou indukciou vybudiť elektrický prúd, ktorý v ňom bude cirkulovať aj niekoľko rokov (!!!)
Základné predpoklady pre Supramagnetičnosť =
-zohriatie (vysoká teplota do plusu) pri obrovskom tlaku
-zmena kryštalickej mriežky -
-nekonečný odpor - žiadna elektrická vodivosť, elektróny sú vypudené von z kraštalickej mriežky.
-nadobudnutie enormných magnetických vlastností
-dá sa očakávať, že v blízkosti supramagnetika sa bude v kovových predmetoch indukovať el.prúd (???), alebo, či nie...?
obr.: Supervodič by mal mať podľa všetkého svoj protipól
vo forme supermagnetu.
Takže aj výraz supraodpor budeme musieť zmeniť na - SUPRAMAGNET (nie je to onen Graviton, ktorý sprostredkováva silové interakcie, doposiaľ nepozorovaný, ale s vlastnosťami gravitácie? Ide o analógiu fotónu, častice elektromagnetických vĺn), pretože jeho dominantou bude supramagnetičnosť. Zemské pevné jadro je supermagnet v tomto slova zmysle, tak ako som ho opísal vyššie. Predposledný bod supramagnetičnosti možno nie je až taká pochabá myšlienka a posledný bod, si necháme odpovedať niekomu, koho táto myšlienka príliš zaujme a nájde na ňu prijateľnú odpoveď - tézu, teóriu.
06.8 Barlowove koleso
Na internetovej stránke http://fyzweb.mff.cuni.cz/index.php sa ponúka možnosť položenia otázky, na ktorú odpovie fundovaný geofyzik, v podokne "odpovědna". Položil som aj ja zvedavú otázku, keď som si chcel nechať vysvetliť otázku vzniku toku elektriny:
Čo sú to Foucaultove prúdy. Kde sa vyskytujú. Ako vznikajú ??? Čo to je \"Barlowove kolo\" ?
V priebehu niekoľkých dní som dostal E-mailom odpoveď, ktorú vám predkladám v originálnom znení.
Vazeny priteli,
jiste vite, ze pri zmene magnetického pole ve smycce z vodice
indukuje se v teto smycce elektrický proud. Kdyz do podobneho
promenneho magnetickeho pole strcime misto smycky z dratu kus
plechu, muzeme si ho predstavit slozeny ze spousty smycek, jako
bychom ten plech vyrobili slisovanim spousty dratu. A dal je to snad
jasne. V kazde te myslene smycce se indukuje proud a protoze ty
smycky jsou vodive spojeny tak ty proudy tam nebehaji ukaznene kolem
dokola ale chaoticky. Proto jim rikame Foucaultovy virive proudy.
Vyskytuji se tedy vsude, kde kompaktní vodivy material zasahuje
promenne megtneticke pole. Udelejte si jednoduchy pokus. Poveste
ferit na nit a nechte toto kyvadlo chvilku kyvat a potom tesne pod
nej strcte treba kus hlinikoveho, nebo medeneho plechu. V plechu se
tyto virive proudy budou indukovat a jejich magneticke pole bude
velmi znatelne kyvadlo s feritem zbrzdovat.
Barlovovo kolecko je plechove kolecko, muzete si ho predstavit jako
miniaturu kole rebrinaku. Kolo je pripojeno ke zdroji napeti tak, ze
jeden pol je pripojen k ose kola, druhy pol k nejnizsimu bodu kola.
Aby tam bylo male treni, tak se spodek kola machá ve zlabu se rtuti
pripojene k tomu druhemu polu. Proud tedy tece vsemi "zebrinami" od
stredu k obvodu, nebo obracene, podle toho kam pripojime plus pol
zdroje a kam minus pol. Kdyz ted to kolecko strcime do podkovoviteho
magnetu tak, aby mezi jeho poly byla prave
spodni zebrina, bude na vodic, ktery ta zebrina prestavuje, tlacit
magneticke pole a vytlacovat tu zebrinu z mg. pole ven. Tim ale mezi
poly vleze dalsi zabrina atd. Bude se to kolo zkratka otacet.
Kdyz zmenime polaritu zdroje, nebo otocime magnet, bude se kolecko
tocit na opacnou stranu.
Staci?
Pre rozšírenie orientácie tohoto výkladu musím uviesť ešte jedno podanie, od iného autora, kde sa nachádzal aj obrázok k danému vysvetleniu.
